XVIII. Goodbye Tatras, Welcome Fatras !

Autor: Patrik Slanina | 13.7.2017 o 19:26 | Karma článku: 4,75 | Prečítané:  648x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 18.

 

15. 5. 2016 / 19:04:49

Po mokrom rannom vkroceni do topanok a brodeni sa v hmle po hrebeni asi tak 2 – 3 hod. sa nam nadherne ukazali posledne kopce nizkotatranskej hrebenovky, co nam hned vycarilo usmev a dodalo silu dokoncit Nizke Tatry. :-) Sem-tam nami lomcoval severak, ale odolali sme a dosli sme na Donovaly! Dnes sa k nam pripojilo dalsich par ludi – Denverduke, Ivor, Baska, jej brasko a jej priatel Richard. Lubos a Peto nas opustili... dakujeme, chalani, ze ste boli s nami! A co nas cakalo na parkovisku? :-) Uvitaci vybor z kazdeho kuta Slovenska, nasi rodicia s paradnym papanickom, :-) kiezby nas tak cakali kazdy den. :-)

 

 

„My ideme!“ kričí na mňa Ondro pri obúvaní si premočených topánok na nohy, nekomfort na sebe nedáva poznať. Šikovné prsty spravia rýchlo dve mašličky a pokračuje:

„Denverduke nás už čaká hore, že vraj nesie prepravku pív, tak rozumieš, nemôžeme ho nechať čakať,“ škerí sa na mňa.

Ja ešte stále raňajkujem. Chatárovu praženicu skoro hltám, taká je výborná. So sebazaprením prestanem na chvíľku žuť a zodvihnem od stola strapatú hlavu.

„Pivo? Teraz?“ smejem sa a neveriacky naňho pozerám.

„Vy ste sa zbláznili. Veď tam je pod nulou, hmla by sa dala krájať a zima, že by sa ani Rusko nemuselo hanbiť,“ dávam najavo svoje pochybnosti o pivnom pikniku.

„Dávajte si pozor, na hrebeni je nízka viditeľnosť, stretneme sa pod Kozím chrbtom,“ dodáva Hulvát a bez problémov ignoruje moje dobiedzanie.

O chvíľku sa mi spolu s Trizom a Ľubom strácajú z dohľadu.

Chatu okrem troch maďarských turistov okupujem ja s Domčou a Peťom. Všetci traja pomaly srkáme čaj. Máme na sebe oblečené všetko, čo ostalo suché. Dve mikiny ma príjemne hrejú na prsiach, no viem, že vonku budem musieť proti zime zabojovať aj rýchlym pohybom.

Dnešné ráno sú Tatry nehostinné. Chata sa zase nechala objať hustou šedivou perinou. Pod nohami nám chrastí ľadová inovať vytvorená nočnými mrazivými teplotami. Cítime sa ako na cudzej planéte, niekde v ďalekom vesmíre, kde je všetko biele, tiché a zamrznuté.

Vyblednutý, miestami kamenitý zľadovatený chodník nás vedie za chatu a kolmo hore. Vraciame sa tam, kde sme včera zápasili o život. Napájame sa na hrebeňovú cestu pre lesnícke autá. Mohutné vyjazdené brázdy po pneumatikách nám slúžia ako značka. Chodník je široký, kráčame vedľa seba uchvátení ranným obrazom Tatier.

Putujeme stále v náručí hmly, snažím sa sledovať skialpinistické palice zapichnuté pravidelne každých pár desiatok metrov. Míňame Latiborskú hoľu, kde sa popri ceste bije jar so zimou. Odvážne fialky vzpriamene odolávajú nátlakom ťažkého snehu, ktorý ako jeden z posledných odprevádza pani zimu.

Pred Chochuľou začína fúkať. Mraky dostávajú impulz k tancu, hmla sa prevaľuje najprv doľava, potom doprava a pripravuje nám tak ďalšie geniálne vystúpenie. Zrazu vidíme všetko okolo nás. Ostré špice hôr vybiehajúce až z chladných dolín hlboko pod nami sa striedajú so žltými lúkami, ktoré pokrývajú samotný hrebeň.

Okrem majestátnych výhľadov nám ukazuje hora aj smutné svedectvá. Skalnatý chodník je pretkaný malými pamätníkmi padlých vojakov, ktorí bojovali aj za našu slobodu. Železné kríže na úpätí skalných brál sú im náležitou pamiatkou. Prežehnám sa, poprajem im ľahké odpočinutie a s úctou pokračujem ďalej.

Veľká Chochuľa je najvyšší vrch západnej časti Ďumbierskych Tatier. Ponúka nám kruhový výhľad na všetky svetové strany. Na otvorenom priestranstve si nás vietor priam vychutnáva. Šatku si posuniem až na nos, takže spod čapice mi už vykúkajú iba oči.

Zababušený ukazujem na malú dedinku v doline:

„Vidíte tie domčeky pod nami?“

Obaja súhlasne prikývnu.

„To sú Donovaly, tam dnes končíme!“ derie sa mi z hrdla prenikavý zvuk a dvíham ruky nad hlavu, „o chvíľku zvíťazíme nad Tatrami, juchúú!“ 

Všetci traja sa rozosmejeme a s blahodarnými úsmevmi smerujeme na Prašivú.

Keď prejdeme cez vysokohorskú lúku ocitáme sa pri kamennej stráni popretkávanej kosodrevinou a čečinou. Tatry nás odprevádzajú skalnatým chodníčkom. Zostupujeme pomaly a opatrne, skaly sa miestami menia na drobnú šotolinu, ktorá je často nevyspytateľná.

„Ešte chvíľku vydržte, už tam budeme,“ oznamujem dozadu Domči a Peťovi pri neustálom klesaní.

Eufória z úspešného zakončenia prechodu Tatier sa mení na nervovú hru o dosiahnutie rovného chodníka.

Skalnaté šotoliny popretkávané kosodrevinou sme vystriedali za hustý smrekový les, no klesanie je stále veľmi strmé. 

„Najlepšie bude traverzovať,“ radíme sa a ďalej postupujeme hadím štýlom.

Prajem si, aby sme boli už dolu. Trápi ma Líškine koleno. Pár dní už je na tom lepšie, no takto naklonené kopce dávajú zabrať aj zdravým väzom, nieto ešte tým, nedávno natiahnutým.

Drevený prístrešok v Hiadeľskom sedle je otvorený. Prízemie tvorí veľký stôl a dve široké lavice. Zo stredu miestnosti vyrastá rebrík vedúci na povalu. Rovné dosky a strecha bez dier zaručujú pohodlný spánok všetkým, ktorí sa tu rozhodnú stráviť noc. Popri altánku vedie vysoké elektrické vedenie paralelne pospájané betónovými stĺpmi. Jeho bzučanie vnímame pri celom obede.

Po hodinovom klesaní sa vrelo zvítame s prvou polovicou skupiny. Hodujeme už svorne, drevené útočisko je beznádejne vypredané. Stoly sa prehýbajú pod pagáčmi či koláčmi pekne uloženými v plastových nádobách. V pravom rohu sa robia sa cestoviny aj polievky. Variče sú v plnom zaťažení. Hostina po slovensky.

Všímam si nové tváre. Po altánku behá starší muž s lesklou ťapkou. Dobrácku tvár mu dokresľujú elegantné biele vlasy. Neprejde dlho, keď stojí priamo predo mnou. Ponúka mi pravú orechovicu. Ivor je ďalší skvelý človek spojený s horami, v očiach mu vidieť pýchu a radosť z mladých ľudí, ktorí sa snažia spraviť niečo výnimočné. Sám pracuje v lesníckom centre, preto mu je príroda pochuti. Zoznamujeme sa a pripíjame na spoločné zdravie, nálada graduje.

Posilnení jedlom a ohnivou vodou vyzývame na súboj Kozí chrbát. Kopec zdolávame sebaisto, nohy poslúchajú a nálada je s blížiacimi sa Donovalmi lepšia a lepšia. Na rozľahlých polianskych lúkach pokračujeme roztrúsene. Hulvát s Ivorom zaujato diskutujú o výstupe na Mont Blanc. Ja s Domčou si užívame príjemnú prechádzku po lúke a Trizo spoločne s novou návštevou, Rišom a Baškou, si dávajú spoločné fotky s tatranskou panorámou.

Cesta sa mení. Zo strmých zrázov a šmykľavých koreňov sa dostávame na pohodlnú lúčnu pahorkatinu popretkávanú riedkym lesom. Domča si veselo cupká vedľa mňa, rozjarené oči a šťastná tvár prezrádzajú, že nás čoskoro čaká vzácna návšteva.

Parkovisko na Donovaloch je plné áut. Spoločne s Hulvátom stojíme pri bankomate a  sledujeme, ako sa v strede vytvára hlúčik ľudí. Už z diaľky vidím, ako nejaký pán behá a dolieva prázdne poháre všetkým, ktorým chutí.

Stroj na peniaze mi chvíľku vzdoroval, a tak medzi priateľov prichádzam až posledný. Zvítam sa s Dušanom aj Julkou. Trizo mi tiež srdečne predstavuje rodičov. Záhada dopĺňača tekutín je razom vyriešená. Na zoznámenie si hneď pripíjame výborným kubánskym rumom.

Ocitám sa na ďalšej hostine. Kufre na nás zívajú a ponúkajú dobroty od výmyslu sveta. Mäso, zemiaky či ryža sa na mňa vyškierajú z každého auta. Očami prebieham celú skupinu, až kým nenarazím na Dominiku. Celá naradostená práve objíma rodičov, ktorí nás tiež prišli povzbudiť. Som šťastný aj za ňu, viem, že psychická vzpruha na ceste je dôležitá.

Spoločne sa točíme dokola. Niektorí sa navzájom zoznamujú, ostatní už družne klebetia v menších či väčších skupinkách. Z každej strany počuť gratulácie k zdolaniu Nízkych Tatier. Dokonca sa mi zdalo, že od Denverduka som začul aj hecovanie k úspešnému finále na Devíne.

„Život je naozaj krásny, ak je poskladaný z každodenných maličkých radostí,“ pobalamutený touto myšlienkou stojím pri Dominike a jej rodičoch a užívam si dnešnú šťastnú chvíľku.

Snažím sa zapamätať si každý okamih a pocit, ktorý mi prúdi telom.

Naše dnešné útočisko sa nachádza pár desiatok metrov od cesty. Chata vyzerá ako vystrihnutá z  rozprávky o Jankovi a Marienke. Starú drevenicu pred zvedavými pohľadmi ľudí zakrývajú obrovské smreky. Po vybavení formalít s chatárom dostávam do ruky kľúče. Síce sme v chate prví, no ustielame si na starom rozheganom gauči. Nachádza sa totiž na presklenej terase. Zaspávať pri pohľade na tancujúce špičky stromov vo vetre, ktorým družbu robia milióny hviezd roztrúsených po celej oblohe, je niečo, čo treba zažiť.

Spánok nám ukradol vnímanie skôr, ako sme si ľahli. Zostupy a následné výstupy dali telám riadne zabrať, no ešte ani sova nestihla poriadne zahúkať v diaľave lesa, keď v chate nastal ohromný lomoz.

Bleskovo som sa posadil na posteli. Buchot išiel z vedľajšej miestnosti, za pár sekúnd počujem rýchle kroky sprevádzané vystrašeným hlasom Bašky. Rišo sa potkol na strmých schodoch vedúcich z poschodia a nasledoval pád. Našťastie sa mu nič vážne nestalo, len si nepríjemne udrel prsty. V chate sa po stresujúcich chvíľkach opäť rozhostilo ticho, ktoré opantávalo zmysly nadmerne rýchlo. Zdalo sa mi, že neubehla ani minúta od udalosti a už lúče slnka presvietili celú spálňu.

Začína sa nový deň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?