XVII. Zúfalstvo a beznádej na premočenom Tatranskom hrebeni

Autor: Patrik Slanina | 10.7.2017 o 20:06 | Karma článku: 8,06 | Prečítané:  2765x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. Kapitola 17. 

 

14. 5. 2016 / 09:28:53

Chopok! Chata Kamienka. Zistenie, ze sa da platit cez terminal, bolo uuuuuuuzasne, tak sme si dali ranajky ako krali, :-) este chvilku posedime a hej, hou, na chatu Durkova, kam nas opat pride podporit Denverduke, :-) tesime sa!

 

 

„Zase, zase a zase,“ hovorím nahlas slová do vetra, ktorý mi permanentne bičuje tvár.

Síce je polovica mája, ale som naobliekaný ako decembrový pútnik. Čapicu mám narazenú až na očiach a hrubú bundu mi obaľuje gumový pršiplášť.

„Čo zase, Paťko môj?“ pýta sa ma spoza chrbta Dominika cupkajúc opatrne krok po kroku cez mokrý chodník.

Vytvorený je ľudskou rukou kúsok pred Kamienkou. Oficiálny názov našej horskej spásy je Kamenná chata. Leží tesne pod skalnatým vrcholom Chopku. Keď vrchol cez hustú hmlu zazriem, pripomína mi zdvihnutý varovný prst, akoby nám naznačoval, nech si dávame dobrý pozor, lebo neradno sa v takýchto časoch potulovať po skalných bralách.

Predstavu radšej vytlačím z hlavy a otočím sa tvárou k Domči, nech sú moje slová lepšie počuť:

„No predsa sme zase celí mokrí, ale čo nás nezabije, to nás musí posilniť,“ prebíjam vietor svojím hlasom a začínam rátať posledné kroky ku schodom vedúcim ku vchodu.

Víta nás príjemné teplo a veľká reštaurácia. Hodiny predpovedajú neskoré raňajky, no chata je vyľudnená. Môže za to počasie. Odpovedám si na moju vnútornú otázku. Podobne ako na Štefánke, aj tu je dostatok sedenia pre turistov, ale aj pre návštevníkov, čo sa sem poľahky dostanú lanovkou vedúcou od hotela Srdiečko. Po celom obvode chaty sú radiátory a nad nimi jednoduché železné stojany na sušenie oblečenia. Na konci miestnosti je veľký bar a jedno malé okienko s veľkým pozláteným zvoncom. Ak sa rozozvučí, dá hlasný odkaz chatárovi, aby rýchlo upaľoval k pultu, nech si umorení ľudia z kopcov naokolo môžu objednávať dobroty, či už v tekutom, alebo v pevnom skupenstve.

Málokedy sa stane, že nás, deti prírody, poteší niečo z materiálneho sveta modernej doby, no keď som započul od Hulváta informáciu, že na chate majú terminál, šťastím a úľavou mi zasvietili oči. Peňaženky totiž zažívajú na rozdiel od nás obdobie sucha.

Objednávame kráľovsky.

Prichádzajú párky s horčicou a hranolčekmi, hneď za nimi sa tlačí výborný čaj z horských bylín. Slané dobroty strieda sladké osvieženie v podobe mliečnych čokolád a naše vysnívané raňajky zakončujeme nefalšovaným tatranským čajom, ostrým ako britva. Cítim, ako mi ohnivá voda preteká cez krk rovno do žalúdka.

„Otupme si zmysly priatelia!“ zvolá postojačky Hulvát a už dvíha poldecák k ústam, keď sa zháči a ešte dodáva, že vonku na nás nečaká žiadna príjemná vysokohorská prechádzka.

Situácia za oknom je jasná. V hustej hmle vidím len kabínky lanovky. Vietor sa s nimi hrá ako so suchým lístím. Pohupujú sa zo strany na stranu, pripomínajú strapec čerešní hompáľajúcich sa na uchu šantiaceho detiska.

So zadržaným dychom na seba hádžeme ešte z polovice mokré oblečenie a opúšťame komfortné  miesto. Púšťame sa do nehostinnej zeme našich veľhôr, kde nás čaká len úzky chodník lemovaný snehovými závejmi a čiernymi kotlinami, nebezpečne hladnými po našich telesných schránkach.

 

 

14. 5. 2016 / 15:56:54

Ako zacat? Asi pozitivne, aby ste sa pri dalsom citani nebali... Zijeme, sme v teplucku na utulni Durkova pod tatranskym kopcom Chabenec. Cela partia mame v sebe sosovicovu polievku a deci borovicky, takej vitaznej. Ale podme od zaciatku, tazko opisat pocit,y ked ste strateni, fuka do vas silny narazovy vietor a prsi na vas miestami voda, miestami krupy. Ked sme sli z Kamienky, na Chopku sme sa rozdelili na dve skupiny, v prvej boli bratia „Hulvatovci“, aneb Ondro a Lubo, druhu sme tvorili my, Lisky + Ttrizo + Peto od Martina, co nas prisiel podporit. Este pol hodinu pred prichodom na chatu sme boli vysmiati, aj napriek vsetkym logickym argumentom, preco neist utocit na Tatry v zlom pocasi, ale kde je vola, tam je sila – mysleli sme si pri usmevoch od ucha k uchu, no ako keby tu nasu malichernost nad tatranskymi velhormi pocul sam Boh, a povedal si, ze az take lahke to nebude, ludkovia. Po niekolkych metroch zacal fukat silny narazovy vietor, prsalo a viditelnost bola cca 3 metre. Do cesty medzi nami a utulnou sa nam postavil mohutny Chabenec, Trizo ako dnesny kapitan skupiny c. 2 rozhodol, ze vrchol podideme. Nemyslite si vsak, vazeni citajuci, ze to bola nejaka extra ulava, splhali sme traverzom po styroch, pod nami nas varoval dlhy snehovy zraz, ktory, ak sa nam smykne noha, nas pohlti do svojich tatranskych kotlin. Ked sme sa dostali relativne do bezpecia, boli sme bez znacky, len utes, vietor, dazd a premocene veci. Dalsia nasa uloha bola najst znacku a dopravit sa do nasho vysnivaneho domceka pod vrchom. To sa nam do 10 minut tazkeho drzania traverzu podarilo. Chvala patri aj Trizovmu GPS. Tak-tak nejak nas pribeh. Toto pise Liska dva, teda Pato. A este musim dopisat, ze som nesmierne stastny a pysny na to, aku osobu mam pri sebe, Liska jedna a.k.a Dominika je urcite najsilnejsia a najodvaznejsia zena, aku som za moj zivot stretol, bez ostychu mozem povedat, ze by vo svojej sile a odvahe schovala drvivu vacsinu chlapov, zeny nevynimajuc. Pri pisani tohto textu som mal pauzu, za ktoru mozem podakovat Ondrovym rodicom, Denverdukemu a Denvermame, ktori nam priniesli az sem do domceka vyborny parizsky salat az z dalekej Bratislavy. Delikatne, proste. Ostatne chcem podakovat Bohu, lebo isto na nas dava pozor, takisto aj rodicom, priatelom a nasej partii, s ktorou je vsetko lahsie. :)

 

 

Pri chate pod Chopkom stoja dve osoby. Väčšie postavy dvoch mužov s hlavami sklonenými dolu vyzerajú ako dve čierne čiarky na čisto bielom plátne. Spoločne s Peťom využívame posledných pár minút pred odchodom z chaty na uľavenie si. Snažím sa do snehu napísať moje meno, no je to márne. Zima mi nedovolí držať ruku pevne. Trasie sa mi celé telo.

Viem, že nás čakajú už len dve, maximálne tri hodiny k dnešnému cieľu na chatu pod Chabencom, no rovnako si uvedomujem, že to môže byť oveľa náročnejšie ako celodenná turistika v peknom počasí. Periférne vidím, ako z dverí chaty vyráža prvá dvojica. Ondro s Ľubom sa popasujú s neduhmi počasia ako prví. Vodca mi je nejasný, raz je vpredu Hulvát, no už o sekundu ho predbieha Ľubo. V duchu im zaželám príjemnú cestu a prajem si, nech sa čo najskôr uvidíme spoločne v bezpečí tretej nízkotatranskej chatky.

„Ste pripravení?“ dávam do pléna otázku tesne pred východom z chaty.

Jeden po druhom kývnu hlavou na súhlas a púšťame sa do boja s prírodnými živlami. Brodíme sa snehom. Ideme postupne jeden za druhým. Jediný, kto má z našej skupiny dostupný mobil s GPS, je Trizo. Môj telefón sme zachránili len za cenu vymazania celej pamäte a Domča s Peťom nemajú telefóny s podporou vyhľadávania signálu osôb.

Prechádzame postupne po hrebeni, keď nám cestu skrížia striedajúce sa laby a labky. Obrovské laby, asi ako moja ruka, patria medvedici, menšie pravdepodobne jej mláďaťu. Vymieňame si mierne vykoľajené pohľady. Stretnutie sa s medveďom na čisto skalnatom hrebeni bez väčšej vegetácie a prípadnej potravy sa rovná skoro utópii. No realita sa nám hlasno vysmieva a dáva nám jasné dôkazy toho, že všetko je možné.

„Snáď išiel už ale pred tromi dňami,“ hovorí Trizo a všetci mu súhlasne prikývneme.

Osobne sa riadim heslom, že stokrát vyslovená lož sa stáva pravdou. Budem teda veriť tomu, že keď si to každý z nás štyroch preženie hlavou aspoň dvadsaťpäťkrát, tak tie čerstvé medvedie stopy zahladí sneh a vyvráti akékoľvek dôkazy o nebezpečnej prítomnosti zvieraťa.

Cesta je síce tvrdá, no ubieha celkom rýchlo. Krok po kroku sa blížime k chate. Informačný hríbik nám oznamuje, že máme pred sebou časť Poľany a Kotliská. S pribúdajúcimi výškovými metrami sa do nás viac a viac zakusuje ľadový vietor. Svojou silou groteskne strháva nášmu parťákovi Peťovi z ruksaku gumenú ochranu pred dažďom.

„No do riti, mne normálne vybuchol batoh,“ kričí Peťo otočený čelom k nám.

Prichádzam k nemu tak, aby ma dobre počul a upozorňujem ho, nech mu ani nenapadne ísť ho v tomto nečase hľadať, lebo to by bola istá samovražda. Chápavo prikývne na znak súhlasu. Všetci štyria stojíme pod mohutný masívom Poľany, ktorý nás chráni pred jedovatými jazykmi severného vetra. Síce sme premočení, no pohyb a adrenalín nás dopujú teplom. 

V dobrej nálade si dávame spoločnú fotku a vytešujeme sa z blízkosti chaty. Nikto totiž ešte nevie, čo nás čaká v doline pod nami. Z príjemného idealizmu nás vytrháva až koniec masívu, ktorý za nás znášal silné poryvy vetra.

Tabuľka s názvom kopca bola pripevnená na hrubý nalakovaný peň s dvomi pahýlmi. Momentálne sú Kotliská na zemi. Mocný stĺp ticho odpočíva v snehovom záveji. Vietor sa s ním nemaznal, sfúkol ho ako obyčajnú zápalku.

Všetci s čudnou nevypovedanou predtuchou mierime do kotliny. Hlava mi pracuje na plné obrátky, ak dokázal vietor zhodiť mocný peň zarazený hlboko v zemi ako nič, čo spraví na otvorenom priestore s nami?

Otázky si kladiem pri neustálom pohybe, na zastavovanie nemáme čas. Poveternostné podmienky sa prudko zhoršujú. V uchu mi zarezonuje ostrý piskot vetra. Mierne stratím stabilitu a zakolíšem sa. Ľavou rukou hneď reflexne chytím Dominikinu bundu a prisuniem si ju celú k sebe. Nemôžem dovoliť, aby sa jej niečo stalo.

Proste nie.

V doline vchádzame do otvoreného priestoru medzi Kotliskami a Chabencom. Vietor s nami vedie nerovnú partiu. Všetko okolo mňa je mokré, vysoká tráva prudko bičuje lýtka a dážď udierajúci surovo do pravej strany tváre mi zhoršuje rozhľad.

Situácia sa komplikuje.

Síce s Trizom sme iba pol metra od seba, ale nepočujeme sa. Vietor ozrutnou silou duje a drzo kradne naše slová. 

„Obídeme Chabenec!“ z celej sily na mňa reve, no aj tak si polovicu slov domýšľam.

Snažím sa mu odpovedať čo najvýstižnejšie:

„Súhlasím, vyliezť teraz na holý špic by bola samovražda.“

Chabenec je mohutný horský masív so strmou prednou stenou. Kopec je z každej strany bez stromov. Pripadá mi ako široká šmykľavka pre deti, na ktorej konci smiech strieda plač, prinajhoršom úplné ticho.

Zavolám si všetkých k sebe a snažím sa prekričať severný orkán.

„Budeme sa držať v tesnej blízkosti, obchádzame kopec pred nami,“ zatiaľ pevným hlasom úspešne prebíjam vietor.

„Ak by niekomu z nás bolo zle, zakričí!“

„Ak by niekto nemohol pokračovať, zakričí!“

„Nikto sa nikam neponáhľa, sme tu štyria a štyria aj prídeme na chatu! Rozumiete?!“

Preberám masku osobnosti, ktorá má za úlohu aj v tých najťažších chvíľach života vyrieknuť formulku o tom, že je všetko v poriadku.

Keď mi potvrdia, že počuli, čo som povedal, vyrážame.

Dvakrát silnejšie dupnem po rozmočenej zemi. Prvý krok robím, až keď cítim, že sa noha predrala cez sneh a blato a je bezpečne zafixovaná.

Postupujeme opatrne po traverze, Trizo je na čele, ostatní sme po jednom v menších rozstupoch za ním. Ťažký májový sneh je nevyspytateľný. Pre istotu prízvukujem skupine ešte raz,  nech pedantne meria každý krok pred tým, ako ho spraví.

Príčinu mojich slov netreba vysvetľovať, stačí sa pozrieť popod ľavé plece. Oči strácajú pevný bod v jednej z tatranských kotlín. Hlboko pod nami nevidíme nič, len tmu. Všetci vieme, že aj malá chybička môže mať fatálne následky.

Niektoré časti prechodu sú tak strmé, že si musíme pomáhať aj rukami. Pripadám si ako pavúk utekajúci pred oháňajúcou sa rukou človeka. Každým krokom žmúrim viac a viac do hustej hmly. Niekde by tu mal byť hrebeň. Rovinaté lúky masívu, kde by sme sa mohli vystrieť a nabrať stratené sebavedomie, si prajem z celého srdca. Po desiatich minútach tichého sústredenia nás konečne strmá stena prepúšťa a vypľúva na jej chrbát.

Krajina okolo nás vytvára jednoliaty obraz. Vysoká tráva je miestami popretkávaná hustou čečinou či prikrytá kopou špinavého snehu a všade, kam sa otočím, vidím len holé pláne, cez ktoré sa lenivo prelieva šedivá hmla.

Dotieravý dážď sa mi dostáva už aj pod oblečenie. Cítim, ako mi pomaly začínajú tuhnúť končatiny. Prekročím z nohy na nohu, pozriem sa na uzimenú partiu a prehovorím:

„Treba nájsť červenú a čo najskôr odtiaľto vypadnúť.“

Trizov telefón nám nezmyselne káže otočiť sa a ísť späť. Nútim hlavu nemyslieť na najhorší scenár blúdenia po nekonečných trávnatých plochách. Viem, že by to bolo pre nás neúnosné, všetci máme oblečenie zmáčané ľadovou vodou a každý ďalší pohyb vyvoláva čoraz nepríjemnejší pocit. 

„Zachovaj pokoj, Paťo! Zachovaj pokoj, máš tu priateľku, nesmieš byť sračka. Všetko je to o hlave, keď spanikáriš ty, čo budú potom robiť oni,“ pohľadom zavadím o skormútenú postavu Dominiky, ktorá bezducho kráča za mnou.

Peťo je posledný, točí sa mu hlava a nedbalo posúva nohu cez nohu. Všetko je na mojich a Trizových pleciach.

„Ľudia, kľud, máme navigáciu a funguje nám. O chvíľku narazíme určite na značku.“

V sekunde Trizovi pritakávam, spoločne upokojujeme napätú atmosféru. Začíname kráčať v rojnici. Naše kroky prečesávajú vysokú poľnú trávu, ťažké bagandže prekračujú miestami kamene, miestami veľké kaluže. Vidíme stále málo, ani nie na pol metra. Modlím sa k Bohu, aby už niekto zakričal, že našiel značku. Trávnaté plochy strieda kamenistý terén a na premočených chodidlách cítim každý ostrejší kameň.

Po pár krokoch sa predo mnou črtá nejasná silueta. Trizo mi pravdepodobne nechtiac vošiel do dráhy. Otáča sa na mňa s veľkým úsmevom.

„Mám značku!“ kričí a ukazuje mi menšiu oválnu skalu, na ktorej sa leskne modrá farba. Naozaj tam je.

„Bože, ďakujem,“ ticho vyšlem pozdrav do zahmlených nebies nad hlavou. 

Všetci sa radujeme, sebavedomie konečne stúpa a s ním aj adrenalín. Rozpumpováva nám krv a telo začína opäť bojovať o strechu nad hlavou.

Modrá značka vedie do hlbokej doliny. Každý z nás je ticho, zvádza so svojím telom vnútorný boj. Hmla všade navôkol skresľuje prostredie. Mám pocit, ako keby som bol neustále na tom istom mieste. Skalnatý chodník, vysoká tráva a neznesiteľná hmla, to všetko je až hrozivo rovnaké. Sme uväznení v nehostinnej vesmírnej slučke prírodných živlov.

Trizo zvyšuje tempo a odtŕha sa od nás s vysvetlením, že ak náhodou ideme zle, otočí sa a vráti sa k nám späť. Ak je cesta chybná, zastaví nás skôr, než by sme zišli až na samé dno strašidelnej doliny. Dominiku si držím pri tele, Peťa kontrolujem očami. Postupne sa dostávame nižšie a nižšie. Modlím sa, aby som videl Triza až pri chate. Ak ideme totiž zle a uvidíme, ako sa k nám vracia, budú len dve možnosti: buď sa otočíme a znova vylezieme naspäť na neľútostný hrebeň, alebo po značke zídeme do nejakej dedinky úplne dolu. Cesta do obývaných častí by nám trvala ešte pár hodín.

To nemôžeme dopustiť.

Musíme nájsť chatu.

V hlave mi na chvíľku prebehne myšlienka o desiatkach vojakov, čo tu cez povstanie pomreli chladom či vyčerpaním. No hneď ju zarazím, stisnem Domči pevnejšie ruku a otočím sa k nej.

„Dostanem ťa do bezpečia, sľubujem, zlato.“

Hovorím jej tak, aby ma počula. Nápor adrenalínu a strachu nevydrží, slzy sa jej kotúľajú po lícach a hlas sa jej láme:

„Už chcem, aby sa to skončilo,“ vraví mi tíško a premrznutou rukou si utiera uslzené oči.

Som rozhodnutý spraviť všetko pre našu záchranu. Pevnejšie sa zapriem do vetra, nahlas mu zakričím, že sa nevzdáme a rukou udriem do vzduchu.

Rýchlejším tempom usekávame ďalšie výškové metre. V hmle rozoznávam človeka.

„Áno, každú chvíľku by sme tam mali byť. Objednajte nám niečo na zahriatie,“ ziape do telefónu slová, pri ktorých mi padá ťažký kameň zo srdca.

Musíme byť blízko.

Zastavujeme pri Trizovi, ktorý nám už s radosťou v hlase oznamuje, že po pár metroch by sme mali uvidieť chatu...

Útulňa Ďurková je svojím zjavom obyčajná chata ako stovky, ktoré môžeme vidieť na lúkach či na samote pri lese. No dnes ju vidíme inak, je to totiž chata, ktorá nám zachránila život.

Presklená chodba nás vedie premočených rovno do vyhriatej miestnosti na prízemí. Nachádzajú sa tu štyri veľké drevené stoly s lavicami. Úzke schody na druhom konci vedú na povalu. Vrch je obložený  matracmi a v strede prerušený hrubými drevenými trámami, ktoré zabezpečujú oporu celej strechy. Zlé počasie odradilo ľudí „turistikovať“, tak máme hornú časť celú pre seba. Rýchlo sa prezliekame z premočených šiat a po zdolaní niekoľkých schodov sme opäť na prízemí. Pri stole v zadnom rohu nás už čaká Hulvát s Ľubom. Presne takto som si to predstavoval, keď sme vyrážali z Kamienky. 

Pohodlne sa opriem, zavriem oči a prekotím pohár borovičky. Za oknami ešte husto prší, a ja ďakujem všetkým anjelom strážnym, ktorí na nás dnes dávali pozor...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?