XVI. Keď od Vás Tatry odvrátia dobrotivú tvár

Autor: Patrik Slanina | 19.6.2017 o 17:11 | (upravené 9.7.2017 o 23:11) Karma článku: 5,40 | Prečítané:  545x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 16.

 

13. 5. 2016 /  09:42:53

Ako povedal Josef Kemr v kultovom filme na Samote u lesa... chcie a chcie. Liska jedna si tejpuje kolienko, chlapci maju rozohratu particku kariet a ja beham po chate a hladam signal, aby som vam, nasim najvernejsim sledovatelom povedal, ze my – Lisky, takisto oni – Trizo, Hulvat a takisto aj nasi kratkodobi pomocnici, Lubo a Peto, no ze my sa proste nevzdame. Nemoze nas zlomit predsa nejaky dazdik, ked sme sa vcera cely den dokazali brodit polomami a prevyseniami, za ktore by sa nemusel hanbit ani sam Grand kanon. Takisto zelame vela sil ako Ade, tak aj Adinovi, budte silni a vydrzte, je to o hlave, citame vas a podporujeme! Dnes stale odkladame start pre silny dazd, na stastie si to mozme dovolit, lebo nas cakaju len cca 4 hodky ku chate Stefanikovej alebo pod Dumbierom, ako chcete. P. S.: mamca, telefon je opraveny, takze postujeme dalej. ;)

 

 

Stojím na parapetnej doske oddeľujúcej izbu a balkón. Ďalej ísť nemôžem, celá podlaha balkónu je zmáčaná tatranským dažďom. Prší husto a dlho, myslím, že nebesá sa rozhodli pokropiť zem už okolo druhej hodiny rannej. Cez nosné dutiny dostávam do celého tela chladný ostrý vzduch hôr. V hlave sa mi prehráva nasledujúca trasa.

Po úvodnej strmej zjazdovke, hneď nad chatou nás čaká cesta obsypaná ostrými kameňmi, sem-tam pretkaná hustou čečinou, vedúca až do dnešného cieľa, chaty generála Milana Rastislava Štefánika.

Ešte pred cestou som si povedal, že ak bude zle, treba si spomenúť, že niekde vo svetskej diaľke sú ľudia, stovky, milióny duší, ktoré majú pred sebou oveľa náročnejšie cesty života, ako len prejsť v daždi cez hory.

Celá chata je hore nohami, nado mnou počujem chalanov z hornej izby, ako sa balia, robia to isté, ako Dominika za mojím chrbtom. Vlastne všetci pracujú a chystajú sa do dnešnej divočiny, len ja tu nasávam energiu smrekov vysadených kúsok od balkóna a myšlienkami ulietam do stratosféry.

„Lišiak, no poďme, šup, ten batoh sa ti sám nezbalí,“ počujem smutný hlas mojej drahej polovičky.

Domča nie je v pohode, cítim to v kostiach. Volám ju k sebe, objímam ju a opatrne sa pýtam, čo sa deje. Začínam si vyčítať, že som to včera prehnal. Včerajší nervový výbuch mierený na telefón nesadol dobre mne, ani Domči.

„Prepáč, ale keď dosiahneme Donovaly, ja končím.“

Vyrieknuté slová  na mňa pôsobia ako nože, čo sa pomaly zabárajú do môjho tela a spôsobujú mrazivú bolesť. Rukami ju jemne odtisnem a s badateľnou obavou v očiach sa pýtam na dôvod.

„Neviem, cítim to tak, že zavadziam. Vy máte kopu energie, ale ja som predsa len žena. Mám toho dosť,“ smutne hovorí Domča a oči jej padajú k zemi.

Strácam reč. Doteraz som si neuvedomil, ako sa môže cítiť krehké dievča medzi tromi statnými chlapmi.

Po chvíľke ticha začínam chodiť po izbe a hľadám tabak, je na mne poznať, že som maximálne vyvedený z miery. Nečakal som to. Potrebujem reset, cigaretou uvoľniť mozgové závity, vypáliť ohňom a vyliečiť dymom.

Prechádzam pomaly po miestnosti, no prvej nezdravej pomoci nikde niet. Celá izba je odetá do pozitívnej ružovej farby, je tu prítmie. Mraky bohato obkľučujú slnko a nedovolia svetlu preniknúť do vnútorného priestoru. Starým vypínačom rozsvecujem žiarovku nad našimi hlavami. Vietor fučiaci z pootvoreného balkóna sem-tam rozochveje staručký luster, ktorý vytvára po stenách izby rôzne tieňové obrazy.

V jednom z nich vidím aj samého seba, ako putujem len s chalanmi. Ide nám to ľahko, postupujeme ako nôž cez mäkké maslo. No keď zavriem oči, viem, že takto to nechcem. Zdvihnem zrak pozerám sa jej priamo do očí. Útla postava s krásnou, aj keď smutnou tváričkou na mňa nemo pozerá a čaká na reakciu. Podídem k nej, beriem si jej hlavu do dlaní a dávno prekročím diskrétnu zónu komfortu medzi dvomi osobami.

„Domi, ako som ti povedal v Kysaku, začali sme spolu, a spolu túto cestu aj ukončíme. Nie je to obyčajná prechádzka, je to cesta nášho života, to, že prídu problémy, to vieme, to sme čakali. Toto je len jedna z mnohých prekážok, nemôžeme ju riešiť útekom,“ hovorím pokojným tichým hlasom.

„Ak budeš chcieť skončiť po Tatrách, končím aj ja. Bez ohľadu na to, či pôjdeme domov spolu, alebo každý sám.“

Pri predstave, ako mi Dominika odchádza z parkoviska na Donovaloch s rodičmi domov, mi stiahne žalúdok.

„Ale keď Paťko, ja ťa počkám doma... som predsa len žena, polovicu cesty som dala, mne to stačí,  nenúť ma do niečoho, čo nechcem!“ skláňa hlavu a odsúva sa.

„Domi, pozri sa na mňa,“ chytám ju za ruku skôr, ako stihne odísť z miestnosti. Srdce mi bije ako zvon. Hlas už mám mierne roztrasený. 

„Ja ťa milujem, nepôjdem bez teba ani krok. Viem, keď sme s chlapcami, máme svojský humor a niekedy uletím tam, kam nechcem. Ale ja som tu, na tejto ceste hlavne pre nás. Tento výlet je o nás dvoch, o nikom viac. Každým krokom na to myslím. Ty si ja a ja som ty. Ak pôjdem bez teba ďalej, tak sa bude po červenej značke posúvať len chlapec bez duše. Chlap, ktorý sa o teba staral polovicu cesty, ostane na Donovaloch a cesta stratí význam.“

Hnedozelené oči sa ku mne pomaly dvíhajú a zimou bledé pery sa začínajú hýbať.

„Myslíš to vážne? Naozaj ti môžem veriť, že to, čo hovoríš teraz, je pravda?“

Usmejem sa, silno ju stisnem a pošepkám jej:

„Jasné, že áno, láska moja!“

„Haló, Líšky, treba ísť!“ kričí Peťo a s miernou výstrahou dodáva, že už hodiny odbili desať.

„O chvíľku sme tam,“ odpovedám hlasnejšie, aby ma počul. Pohladím Dominiku po vlasoch a spolu pobalíme posledné veci. 

Vonku stále prší. Vietor roztancováva vysoké ihličnany vysadené do polkruhu okolo chaty. Po pár krokoch sa rozdeľujeme na dve skupiny, prvú tvorí Hulvát s jeho bratom Ľubom, sú vedení Trizom, ktorý zameriava svoj kurz čisto severne. Kolmo hore. Vyzývajú na súboj strminu, ktorá slúži v zime ako zjazdová dráha pre začínajúcich lyžiarov. Terén je klzký, kamene sa nebezpečne hrdo týčia okolo cesty. Ich zrkadlový povrch odrážajúci naše uzimené tváre, akoby nám našepkával, aby sme aj my išli s prvou skupinkou.

„Len poďte, ale dobrý pozor dávajte, pretože nebudeme mať zľutovania, keď sa na našich chrbtoch pošmyknete a spôsobíte telám bolesti,“ šepkajú mi balvany.

Poučený z rána, z chamtivosti skoršieho dosiahnutia cieľa, nehľadiac na silu a city druhých, volím bezpečnejšiu trasu. Spolu s Domčou a Peťom zdoláme kopec pred nami miernou vrstevnicou vedúcou okolo pár stromov, uložených družne vedľa seba.

Kým sa vyštveráme na zjazdovku, chalanov už ledva vidíme. Kráčame pomalšie, prestávky nerobíme. Počasie nám nič nedaruje. Pozerám do zeme, skúmam vyčnievajúce pahýle kríkov, tancujúcich pod poryvmi vetra všade okolo mňa. Vo vysokohorskom pásme na nás čaká už len kameň a čečina. Prsty mám červené, skoro si ich necítim, každých päť minút sa otáčam, aby som skontroloval, či je všetko v poriadku.

„Všetko v poriadku vzadu?“ zápasia moje hlasivky s tatranským vetrom, miestami pripomínajúcim až víchor. Vidím, ako mi z úst stúpa para, no zimu necítim. Adrenalín a pohyb v tele ju poľahky potláčajú do nevedomia.

„Všetko fajn, len to počasie krásne, ešte že baby išli domov. Toto by asi Verča neudýchala,“ hovorí Peťo a spoločne s Domčou sa pomaly približujú ku mne. 

Sme na rázcestí dvoch ciest, jedna vedie úzkym chodníčkom priamo po hrebeni. Druhá širšia, celá zaviata snehom, sa zvažuje a z pravej strany objíma kopec.

Značku nevidíme.

Kým ma moja skupina čaká pri rázcestí, zabáram sa ťažkou váhou hlboko do snehu, oči mi bystria na širokú cestu, či neuvidím stopy našich predchodcov. No okrem utlačeného, na pohľad ťažkého ufúľaného snehu nevidím nič. Vyhráva teda úzka cestička po hrebeni.

Mám mierne obavy, minulú zimu som totiž tadiaľto šiel. Viditeľnosť bola ani nie na meter, hmla si nás schovávala pred ostatným svetom a pod nohami nám škrípal čerstvo napadaný sneh. Turistické značky ticho odpočívali pod  jeho perinou, viedol nás len inštinkt.

Vtedy som sa rozhodol podobne, pokračovať po viac vychodenej trase. No bol to krutý omyl, cestu sme si predĺžili o dve hodiny a skoro sme pomrzli.

Kráčam obozretne, idem prvý a potichu. V hlave mi tancuje stále jedna myšlienka, ako obohratá platňa mi šepká do ucha len tri slová – NESPRAV ZASE CHYBU.

Rozhliadam sa všade vôkol seba, na hrebeni sme traja proti jednému. Traja dobrodruhovia a jeden mohutný dažďom zmáčaný kopec, ktorý nám nárazmi vetra a kvapkami kropiacimi naše tváre ukazuje svoju ohromnú silu. Po chvíľke chôdze badám v diaľave niečo ako palicu. Skialpovú značku sme predsa pred chvíľkou obišli.

Žeby smerovník? Poskočí mi srdce... ach, akoby som sa potešil, hovorím si ďalej sám pre seba.

Po pár metroch mi je jasné, že môžem oslavovať, informačná tabuľka oznamuje štyridsať minút k nášmu cieľu. Natešený predávam informáciu Domči aj Peťovi. Strmým klesaním pospájaným do tvarov písmena V schádzame na kamenistý chodník, široký dosť na to, aby sme po ňom mohli kráčať spolu.

Chodník už poznám, vedie priamo na horskú chatu. Peťo na mňa síce neveriacky pozerá, no po pár metroch, keď sa pred nami z hmly vynorí partizánske delo na kamennom podstavci, mi začína veriť. Chata je totiž hneď za pamätníkom.

 

13. 5. 2016 / 16:10:38

Liska jedna: zmoknuti a ofuknuti od vetra na hrebeni NT sme celkom rychlo vybehli na Stefanikovu chatu, pod Dumbierom. Tak sme si este pred 14 hod. dali polievku a paradny dumbiersky caj. :-) Pochod v takom pocasi ma svoje caro! Liska dva: „... hviezdicky na nebi, su moje druzicky a gula z kanona, to je moja zena.“ Tak tieto slova su poslednymi v ludovej piesni „Na kralovej holi“, sice prave s Liskou a chlapcami lezime na posteli, no mne pri pohlade na Tatry napadnu hned tie slova a spomienka, ked sme to vsetci spievali pri ohni na Andrejcovej. Ale podme k dnesku, dnes je krasne, hmlisto, prsavo, veterno, presny opak vcerajska, ale tak ci tak, je to fajn. Prave mame poobedneho sloficka na chate pod Dumbierom, papame kocky Milky a srandujeme. Pozdravuju dve Lisky, presne tie, ktore su na fotke, sice zmoknute, ale aj tak krasne a vysmiate. :P Inak Liske dva rastie prvykrat v zivote brada, sice zatial vyzera ako kacica po chemoterapii, ale mozno to bude o 2 tyzdne hustejsie, :D helouu!

 

 

Každá izba na Štefáničke vyzerá skoro rovnako. Osem miest na spanie a v strede jedno menšie okienko, cez ktoré je vidieť hlbokú dolinu zvažujúcu sa až do podtatranských kotlín.

V izbe odpočíva celá naša posádka, prvé dve postele bližšie k oknu osídľuje Trizo, Hulvát a Ľubo. Ja s Líškou ležíme vľavo od dverí na nižšom podlaží a vpravo máme Peťa, ktorému práve hádžem mliečnu tabletku čokolády Milka.

Výdatne nasýtení horúcou kapustnicou a vnútorne posilnení tuhou borovičkou spokojne oddychujeme. Máme za sebou ťažký výstup z čertovsky náročného horského prechodu. Unavené myšlienky na zajtrajšiu cestu sa mi pomaly presúvajú z jednej časti mozgu do druhej. V diaľave ešte počujem Trizove náreky nad slabým horským signálom a pomaly sa prepadávam do sladkého spánku.

V pavučinách snov sa ocitám uväznený v šedej realite bežného sveta. Z jednej strany na mňa padá panelák, asfaltová cesta mi omýva nohy a hodiny ukrutne tykajú. Každá sekunda mi surovo pripomína, že pacient už čaká, a ani skúška sa sama nespraví.

„Zlatíčko, vstávaj. Ideme dolu, čaká nás večera,“ šepne mi do ucha Líška a krásne ma vytrháva zo snov, nech môžem zase vnímať tú nepoškvrnenú autentickosť všetkého, čo robíme.

Odpovedám úsmevom, rýchlo si oblečiem posledné suché oblečenie, čo mi ešte ostalo. Dolu ideme všetci spolu. Na chvíľku meníme terén, namiesto klesania klzkými skalami lámeme výškové metre po schodoch

Prízemie chaty tvorí veľká predsieň s lavičkami. Pri schodoch je maličká sušiareň topánok a  sklad papúč v jednom. Druhá miestnosť je už podstatne väčšia, mohutné dvojkrídlové dvere nás vítajú a otvárajú pohľad na dvanásť drevených stolov, ktoré prijmú k sebe desiatky turistov. V ľavom rohu miestnosti je krb, kde tíško puká ohník a svojimi horúcimi výparmi suší naše premočené turistické oblečenie. Úzka krátka chodbička vedie priamo do kuchyne. Hmlovité vône rôznych jedál nám dráždia sliznice. Pohodlne usadení za veľkým stolom čakáme na dobroty tatranskej kuchárky.

Po večeri prichádza na rad ďalšie rozptýlenie. Po oknách steká dážď, ktorý dokresľuje nočnú intimitu. Na stole nám okrem prázdnych krígľov od výdatných pív pristáva aj spoločenská hra „Člověče, nezlob se!“ Pravidlá meníme špeciálne podľa našej situácie. 

Každý má len jedného panáčika, len jednu šancu dostať sa domov cez sedemdesiatpäť políčok vedúcich do bezpečného úkrytu, kde nás už nič nemôže ohroziť. No kým sme na hracom poli, nikto nikomu nič nedaruje. Vyhadzujeme sa surovo, frajerka-nefrajerka, kamarát-nekamarát. Len bohvie, či máme väčšiu radosť, ak ukáže kocka šestku na rýchlu jazdu do pohodlia domova alebo číslo kata, ktoré vracia súpera na štart. Boj je ťažký, no nikto sa nevzdáva. Nakoniec každý do svojho domčeka dorazí. Síce každý v iný čas, po prekonaní iných nástrah, po rozličnom počte vrátení sa na začiatok, ale predsa svoju cestu dokončí.

„Hra alebo realita? Pýtam sa už v posteli sám seba a užívam si spolu s Dominikou teplo hrubých perín, ktoré nás zakrývajú až po krk.

Izbu pomaly pohlcuje ticho, jedine dážď nám stále pripomína, že sme na tatranskom hrebeni, a nie niekde v ďalekom ľudoprázdnom vesmíre.

„Hej, ľudia!“ pretne môj myšlienkový tok ostrý mužský hlas z hornej postele pri okne.

„Povedzte nejaký strašidelný príbeh, je tu super tajomná atmosféra,“ pokračuje Trizo, ktorý sa nevie zmieriť s tým, že telo už potrebuje odpočívať.

Pohotovo reaguje pravá strana pri dverách:

„Strašidelný príbeh chceš počuť? Zajtra cesta na Ďurkovú bude strašidelný príbeh, do piče!“ Vyhŕkne pohotovo Peťo.

Slová sprevádza pravdepodobne aj silná gestikulácia, ktorá dáva do pohybu mobil a ten s hukotom padne na zem.

Táto krátka groteska v nás spustí hotovú kanonádu smiechu, ešte dlho po ukľudnení vášní musím v hlave potláčať tú predstavu, lebo sa zase hneď rozosmejem.

To som ale ešte nevedel, koľko bude v jeho vyrieknutých slovách pravdy...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?