XV. Na tatranský skok domov

Autor: Patrik Slanina | 15.6.2017 o 21:44 | (upravené 9.7.2017 o 23:07) Karma článku: 5,79 | Prečítané:  509x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 15.

 

12. 5. 2016 / 17:30:31

Neskory obed na Certovici je za nami, vsetci sa spokojne napraskali, slniecko zaslo, tak sa pomalicky ubytujeme a oddychujeme! Na dnes nam stacilo. Zajtra hlasia dazd, tak este sami nevieme, kam dojedeme... mame technicky problem s telefonom, tak spravy nemusia byt... snad to do soboty/nedele vyriesime? :-)

 

 

Jasné svetlo predierajúce sa na prízemie Andrejcovej naznačovalo, že za dverami chaty nás čaká krásny deň. Dnes vstávame spoločne so slnkom. Možno poniektorí vrátane mňa včerajšie rozhodnutie o štarte pri východe ľutujú, no nikto nešomre.

Pred šiestou sme už všetci vonku. Peťo ešte v rýchlosti nastavuje fotoaparát na smiešny malý statív a rýchlosťou blesku sa vracia ku skupinke, ktorú zanedlho „digitálny film“ uloží do pamäti.

Lúčim sa s chatou, užívam si každý meter chôdze. Hrebeňom Nízkych Tatier idem totiž prvýkrát. Paťko tu bol s kamarátmi minulé leto a ostatným sú tiež tieto miesta dobre známe. Nečudujem sa im, každým krokom vpred si vysokohorskú krajinu viac a viac zamilúvam. Pod nohami mi jemne praská pôda stvrdnutá rannou inovaťou, čučoriedky po bokoch cestičky pomaly dozrievajú a vysoká žltá tráva obďaleč jemne tancuje v rannom vánku. Na tú všetku panenskú krásu dávajú pozor mohutné smreky vysadené vždy spoločne na rôznych miestach lúčneho hrebeňa. Pripomínajú mi armády vojakov, ktoré pochodujú vo vojenských útvaroch presne podľa nariadenia generála. 

Nebo je čisté, len miestami ho križujú jemné biele obláčiky. Po pohodlnej chôdzi medzi kosodrevinou začíname klesať. Pred nami leží prvé z dvoch údolí. Sedlo zvykli ľudia volať Priehybka, klesáme a zase stúpame. Celá naša partia je rozdelená do troch skupín, prví sú chalani, v strede sme opäť my Líšky a chvost tvorí Peťo, Verča a Mirka.

Zastavujem na Veľkej Vápenici. Srdce mi divo bije a ja sa z toľkej krásy ani nevládzem hýbať.

Paťko si ma periférne všimne a zastavuje tiež.

„Všetko v poriadku, Domči?“ pýta sa s preľaknutým výrazom.

„Pozri!“ poviem a naznačím mu smer ukazovákom. Prst mieri na sever.

„To sú Západné Tatry, môj domov, prvýkrát ich vidím z tejto strany“ pokračujem celá rozcítená a šťastná.

Paťko sa dobrotivo usmeje a spolu sa kocháme na slovenskom unikáte. Vie, že je to pre mňa vzácna chvíľka, nenamietal by, ani keby som tu stála hodinu. Zozadu počujeme prichádzať Mirku, počkáme ju a spolu s ňou vyrazíme aj my. Posledný pohľad na obraz, ktorý sa mi stihol už pevne ukotviť v srdci a začíname klesať.

Pod sebou máme druhú dolinu. Priehyba je najnižšie položené sedlo na hlavnom hrebeni Nízkych Tatier, patriacich pod Kráľovu hoľu. Doslova padáme, na krátkom úseku schádzame skoro tristo metrov.

Ach, ako blízko mám moju rodnú zem, stačí sa rozbehnúť a rýchlym skokom zdolať celý tatranský masív, vyobjímať sa s rodičmi, sestrou a bratom, užiť si mamine raňajky a ďalším rýchlym skokom späť do hôr. 

Zo snenia ma dostáva až nespevnená šotolina pod nohami, podrážka mojej pravej vibramky nevydrží, mierne sa zošuchnem a malé kamienky, ktoré som nepozornosťou dala do pohybu, závratnou rýchlosťou padajú dolu. Paťko kráčajúci pár metrov podo mnou sa na zvuk kameňov rozbíjajúcich sa o skaly trčiace všade okolo rýchlo strhne a očami kontroluje, či som v poriadku. Po jeho prísnom pohľade začínam každý krok zvažovať a našľapovať len na pevnú zem.

Cestička nás vedie medzi prastaré stromy, ktorých pahýle sa nakláňajú až k našim hlavám, miestami ich musíme skoro podliezať. Posledné šotolinové metre radšej traverzujeme, ideme za sebou a pripomíname tým pomätených lyžiarov, ktorí nielenže netrafili ročné obdobie, ale zabudli doma aj lyže.

Konečne sa stretávame s chalanmi pod dreveným altánkom v Priehybe. Peťo s Veronikou prichádzajú až hodnú chvíľu po nás. Meškanie odôvodňuje Verča, vraj sa jej ťažko dýcha. Spoločne sa teda dohadujeme, že najlepšie pre ňu bude, ak zíde do Heľpy. Z Priehyby po žltej značke by to mala byť nenáročná prechádzka. Mirka a Peťo sa k nej pridávajú, no nezabudnú dodať, že na Čertovici nás budú čakať a pokúsia sa vybaviť ubytovanie.

V údolí vytvorenom medzi Veľkou Vápenicou a Kolesárovou sa nezdržujeme dlho. Nepríjemný chlad mi omína celé telo. Síce aj tu svieti slnko, no dolina je mrazivá, studený vzduch z noci sa pevne drží zeme.

Teplotu tela kompletne vyrovnalo tvrdé vracanie sa na hrebeň. Kolesárová s nami zviedla silný boj, neprišlo jej ľúto turistov, čo majú za sebou stovky kilometrov, chrbtom neuhla ani trošku.

„Toto je ďalší skurvenec, ale už ho poznám, už ma tak nenasral,“ dychčí Lišiak kráčajúci vzpriamene tesne za hríbikom, ktorý oznamuje, že do cesty sa nám najbližšie pripletie Oravcová a Zadná hoľa.

Ondro pár metrov pred nami slová zachytí a hlasno sa rozosmeje.

„Moja reč, brácho, moja reč,“ pritakáva mu.

Netrvá dlho a rehoceme sa spoločne. Pre každého z nás je táto cesta boj, každý dostáva iné rany, ale všetci vieme, že smiech je univerzálna náplasť. Tatranský chodníček je len mierne zvlnený, raz prechádzame dlhými lúkami vystlanými žltými chumáčmi trávy, inokedy hustým ihličnatým lesom, kam neprenikne ani štipka slnečného jasu.

Na zadnej holi dobiehame chalanov, obaja sú učupení v tráve. Stojí nad nimi starší pán, klobúk má narazený hlboko do čela a niečo im palicou pichnutou do zeme ukazuje. Pri neďalekej skialpovej značke stojí chlap s hrajúcim sa dieťaťom pri nohách. Pravdepodobne starý otec so synom a vnukom na výlete v Nízkych Tatrách. Rodinná idylka. Spolu s Paťkom pridáme do kroku, nech nám neujde možno zaujímavá prednáška.

„Vidíte, tu je, aj tu, ale na to, aby ste ju našli, musíte odhrnúť trávu, po väčšine rastie akoby pod zemou.“

„Pľuzgierka islandská, tak sa volá, je tu všade okolo nás, alpínske lúky sú pre tento lišajník najlepšie,“ pokračuje v prednáške a pritom opäť zapichuje palicu do zeme a vyťahuje ďalšiu.

„A na čo je dobrá,“ pýtam sa hneď, ako dostanem priestor, liečba bylinkami ma vždy veľmi zaujímala.

Starý pán si pľuzgierku prehodí z ruky do ruky a smiešne zakašle.

„Na dýchacie cesty horné či dolné, všetko vylieči. Je to silné antibiotikum, robí sa z nej čaj, žiadne prísady len rastlina a vriaca voda,“  upresňuje mi postup prípravy.

Všetko si to narýchlo napíšem do telefónu, vrúcne sa poďakujeme a rozlúčime sa. Cestou stále bystrím na všetky strany, chcela by som si vzácnu rastlinu nazbierať aspoň do jedného sáčika, no na rytie sa v zemi nemáme čas. Dnes chceme využiť slnečný deň a prísť až na Čertovicu, zajtra totiž hlásia v Nízkych Tatrách výrazné zhoršenie počasia. 

Stojím opretá pri hrubom strome. Od únavy ani neviem, či je to smrek, či jedľa, proste nejaký ihličnatý strom. Dôležité je, že ma chráni pred ukrutným slnkom, ktoré na nás dnes celý deň bezohľadne páli. Za chrbtami sme nechali nekonečné polomy spôsobené prírodnými živlami. Na nohách aj rukách mám porobené krvavé mapky od ostrých halúzok mŕtvych smrekov, ktoré nedbalo vytŕčali z každého padnutého stromu. 

„To je Ramža, jedna z útulní, kde môže turista pri prechode Nízkych Tatier hlavu skloniť,“ ukazuje mi Paťko menší drevený zrub v diaľke.

„Ak chceš, môžeme sa tam ísť pozrieť,“ dodáva neisto.

Môj výraz asi povedal všetko podstatné. Ondro s Trizom sa nahlas zasmiali, takisto aj Lišiak, dobre vyčítal z mojej mimiky jasné NIE.

Jednohlasne sme sa zhodli, že je zbytočné zdržiavať sa okukávaním starého prístrešku, keď v ňom aj tak nocovať nebudeme. Strpíme chvíľku trápenia sa podchádzaním či dokonca plazením sa popod hrubé pne stromov a vychádzame na lúku poliatu neskorým slnkom. Dáva jej neskutočnú zlatú farbu. Keď už som unavená fyzicky, aspoň duša pookreje. Smerujeme na Bacúšske sedlo. Paťko je nezvyčajne ďaleko predo mnou, niečo sa mi nezdá, hýbe sa trhavo a pred chvíľou sa zahnal a z celej sily odhodil palicu, čo ho celý deň podopierala a pomáhala mu prekonávať ťažké úseky. Pridám do kroku, no stretáme sa všetci až v sedle. Tam sa dozvedám, že pri podliezaní sa Lišiakovi kompletne zablokoval telefón. Na displeji drzo svieti čisto biela obrazovka s jediným riadkom, ktorý si pýta neznámy kód. Mobil by nebol problém, veď sme mesiac v lese, poradili by sme si, no každý deň pridávame na internet ľudom, ktorí nás sledujú, postrehy a vnemy z aktuálnej cesty, za čo sme odmeňovaní pozitívnymi komentármi. Môže sa to zdať smiešne, no neskutočne nás dobíjajú energiou. Jednoducho nemôžeme o ten pocit prísť.

„Ten debil z Orangeu mi povie, že príďte na centrálu, že vymeníme vám ho do dvoch týždňov,“ rozohňuje sa Paťko a vidím, že mu na čele naviera žila.

„On si asi myslí, že zajtra zbehnem z Chopku, počkám než mi tam naťuká nejaké štyri nuly a ľahkým poklusom vyjdem späť.“

„Lišiak, upokoj sa, prosím ťa. Vyriešime to. Dnes napíšeme report z Ľubovho telefónu a večer sa na to pozrieme,“ hovorím mu miernym hlasom.

Po chvíľke nahnevanej bezradnosti súhlasí, telefón priam hodí do batohu a potichu schádzame do sedla.

V diaľke už vidím dve malé farebné postavičky. Oproti nám kráča Peťo s Veronikou. Asi by som sa mala tešiť, no som na dne svojich síl. Lišiak je síce nahnevaný, no svieži. Chalani tiež. Jedine ja sa ledva nesiem, nohy prepletám jednu cez druhú a neviem sa dočkať momentu, keď si ľahnem do postele a hrubé periny ma schovajú pred týmto náročným výletom.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?