XIV. Na Kráľovej holi stojí....

Autor: Patrik Slanina | 6.6.2017 o 18:18 | (upravené 9.7.2017 o 23:05) Karma článku: 5,30 | Prečítané:  1016x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 14.

 

11. 5. 2016 /  08:00:48

Pred mojimi ocami sa majestatne vypina hola krala – zaciatok N. Tatier. Dnes vyrazame na najtazsich 5 dni do dvojtisicovych vysok. Mozme cakat vsetko, od slnka po sneh ci lad. Osem bojovnikov vs stokilometrovy hreben Nizkych tatier. Drzte palce, ludia, a dakujeme za komenty, velmi nas tesia a dodavaju sily.

 

 

Nízke Tatry sú rozlohou druhé najväčšie pohorie na Slovensku. Horský masív sa ťahá od Telgártu až po Donovaly. Hrebeň dlhý deväťdesiatpäť kilometrov sa skladá z dvoch veľkých častí: Kráľovohoľské a Ďumbierske Tatry. Oddeľuje ich od seba horský priesmyk zvaný Čertovica. Ich terén sa mení, na východe sa striedajú holé trávnaté časti s pralesnými pozostatkami historického reliéfu, zatiaľ čo v západnej časti sú Tatry prešpikované skalami a mohutnými štítmi. Nachádzajú sa tu závratne hlboké doliny a hneď po nich nasledujú krvopotné výstupy späť na vrchol. Počasie tu býva v prvom rade nepredpovedateľné. Priemerná teplota na hrebeňoch sa aktuálne pohybuje okolo nuly.

Opakujeme si spoločne s Hulvátom naučené poznatky o nízkotatranskom teréne cestou z potravín, kam sme vybehli pokúpiť posledné zásoby na päť dní v dvojtisícových výškach.

„A nezabúdaj ešte na vetry,“ štuchne do mňa Ondro tesne pred dverami prenajatého domu, „keď dostanú silu, rapídne klesá pocitová teplota a menia sa na orkán, ktorý môže aj zabíjať.“

S vážnou tvárou mu pritakávam. Nečaká nás nič ľahké, to vieme všetci.

Keď prídeme, celý dom je už na nohách. Dievčenská izba je skoro hotová, zato u nás akoby vybuchol nemecký granát. Chalani vyzlečení pobehujú okolo ruksakov a rozdeľujú si náklad. Po raňajkách sme však už všetci pripravení. Rýchlo ešte skontrolujem batoh, či mi nič dôležité nechýba a vyjdem pred domček. Ráno je mrazivé. Slnko síce svieti, no okolo Kráľovej hole sa zbiehajú husté tmavé mraky. Pri pohľade na majestátny kopec dúfam, že kým vyjdeme hore, bude obloha čistá. Blesk z Peťovho fotoaparátu nám dáva znamenie, že môžeme začať.

Červená nás pomaly vyprevádza z dediny. Asfaltku strieda lesný chodník popretkávaný koreňmi mohutných stromov. Miestami narážame na polomy, popadané stromy, akoby nám chceli znemožniť ísť ďalej. Pokračovať a naďalej snívať náš sen.

To im nie sme schopní tolerovať. Skupinu tentokrát vediem ja. Štveráme sa hustými krovinami, vysokou trávou aj nespevnenou šotolinou. Snažím sa držať kurz rovnomerne pri značke. Darí sa mi to a za pár minút stojíme všetci na ceste pre autá lesníkov či horskej služby. V zablatenom teréne ostávajú zdatné vyjazdené ryhy po hrubých pneumatikách.

Cesta vedie strmo hore. Skupina sa trhá a vytvárajú sa menšie partie. Vpredu sú Trizo s Ľubom a Ondrom, v strede kráčam ja s Domčou a Mirkou a chvost tvorí Peťo s Veronikou. Širokú cestu vystriedala úzka. Prechádzame pásmom krajiny, kde si príroda zobrala veľkú daň. Všade navôkol sú vyvrátené stromy a popadané mohutné konáre. Mraky nad Kráľovou hoľou sa stále držia, neveštia nič dobré. Začína sa pásmo hustejšieho lesa, po oboch stranách nás obklopuje ihličnaté šero. Kráčame mierne kamenistým chodníkom po lesnom traverze. Napravo mám hlbokú dolinu, naľavo strmý kopec. S Líškou sme už skoro po dvoch týždňoch putovania zohratý pár. Ja idem silovo, Domča kondične. V praxi to vyzerá tak, že ja si vždy nadbehnem určitý kus, až lapám po dychu. No a kým si predýcham pľúca, Domča je zase pri mne. Jej rovnomerné tempo ju nenúti zastavovať vôbec.

Čas kyslíkovej pauzy využívam striehnutím po každom cudzom zvuku vychádzajúcom z lesa, ktorý ma obkľučuje. Stále je skoré ráno, hmla sa síce pomaly odlepuje od zeme, no lesná tma ešte stromom zbohom nedala. Chvíľami sa mi v mysli vynorí tabuľka, ktorú som čítal kúsok za dedinou. Stála na nej výstraha: Nachádzate sa na území medveďa hnedého.

Zo zamyslenia ma vyvádza lomoz ozývajúci sa za jedným z hustých kríkov obďaleč. Zamrznem v čase, nehýbem sa. Pozriem na Dominiku. Delí ju odo mňa pár krokov. Prebehne medzi nami očný kontakt, prstom na ústach jej naznačujem, aby sa ma nič nepýtala. Nakoniec, všetko podstatné mám napísané v očiach – otázka, obava, zodpovednosť.

Čakám, čo sa bude diať, rýchlym pohľadom kontrolujem medvedí sprej, ktorý mám umiestnený na pravej strane mojich nohavíc. Presuniem váhu na ľavú nohu, a vtom počujem hlasné prásk – suchá palica sa pod mojou váhou prelomila. Čakám prerývané funenie a útok šelmy v hrubom hnedom kožuchu, no namiesto toho z kríku vyletia dve veverice, nečakaným zvukom podobne vystrašené ako my. Trielia k najbližšiemu stromu, kde po pár okamihoch miznú z dosahu očí a my s úľavou vydychujeme.

„Skurvené veveričky,“ konštatujem a obaja sa s Domčou rozosmejeme.

Pred sebou máme kolmú odbočku vľavo, začíname stúpať po kameňoch, medzi ktorými zvučne preteká ľadová tatranská voda Zubrovice.

Vychádzame spod ochrany lesa. Husté smrečiny striedajú holé pláne neznámeho kráľa. Vietor sa do nás zakusuje krvilačnými tesákmi. Tmavá obloha prepúšťa zo svojho zajatia biele vločky veľké ako detská pästička a pocitová teplota rapídne klesá.

Tatry nám podávajú ruku, chcú sa zoznámiť.

Všetci sme odhodlaní pevný stisk opätovať, podrážkami topánok sa odrážame od zmrznutých rýh rozbabraného vyšliapaného chodníčka. Kráčame spoločne, bojujeme proti hnevu nebeských bohov pokrikmi a rozhodnými pohybmi sa posúvame bližšie k samotnej bráne Tatier. Na vrchu strmej lúky obrastenej žltou trávou nás čaká novodobý strom – biely vysielač s červenými pásikmi. 

Sme na hrebeni.

Severný vietor dúcha z plných pľúc, prepotené oblečenie sa mi nepríjemne lepí na telo. Bojím sa o kríže. Kombinácia studeného vzduchu s mokrou textíliou nalepenou na chrbte by mohla skončiť zle. Obsadzujeme malú miestnosť vo vnútri meteorologickej a záchranárskej budovy pri vysielači. Malý radiátor a plastové dvere, ktoré sa dajú natesno zavrieť, nám ponúkajú nevýslovný komfort. Prezliekame sa, mokré veci putujú do batohov, nahradzujú voľné miesto po práve vytiahnutých potravinách a umelohmotných fľaškách. Peťo na zahriatie vyťahuje aj šikovnú ploskačku. Ústnou cestou sa zoznámi s každým z našej partie. Podľa mapy sa k Andrejcovej dostaneme do troch hodín. Čas máme skvelý. V pokoji môžeme prečkať snehovú víchricu, ktorá sa nám predvádza predo dvermi záchrannej miestnosti.

Začiatok kráľovohoľskej časti hrebeňa sa zvažuje pravou stranou do Liptovskej kotliny a ľavou k Muránskej planine. Obe sú zastreté čiernymi mrakmi a zmáčané vodou. V diaľave počujeme hromy. Krásne počasie z dolín je nenávratne preč.

„Dúfam, že blesky neuvidíme vôbec,“ kričím vo vetre na Ondra, keď sa svorne obliekame do pršiplášťov na vrchoch strednej hole.

Navzájom si pomáhame sťahovať gumené závoje, aby nám pokryli celé plochy ruksakov.

„Snáď si ich zoberú Vysoké,“ hovorí Ondro už z červenej kombinézy a pohľadom je zaborený v mrakoch kúsok nad nami.

Chôdza je rýchla, nikto netúži po prechádzke tatranskými pláňami, keď sú pár metrov nad nami búrkové, smrtiacou elektrikou nabité mračná. Zostupujeme z Orlovej, keď na sebe cítim prvé studené kvapky. Neujde sa mi ich veľa, vietor ich nerovnomerne rozfúkava, a našťastie pre nás, neprší husto. Jedným okom som stále v oblohe, čierne mraky sa prelievajú po hrebeni všade okolo.

Vietor ich má za bábky, silné laná z víchra utkané nimi mávajú zo strany na stranu. Toto divadlo sa nám nepáči. Dominika preberá zodpovednosť a prvá rozráža hmlistých bojovníkov prírody. Rýchlo míňame Bartkovú, posledný kopec s holou stráňou a nasleduje dlhoočakávané zelenšie prostredie. Do svojej ochrannej náruče si nás berie les, dlhočizné trávnaté plochy strieda hustý smrekový porast.

Počasie akoby videlo, že sme zachránení, a tak bezočivo stiahlo svojich vojakov. Prestalo pršať, vietor sa upokojil a dokonca sa začali pretŕhať aj mraky na oblohe. Úzkou cestičkou sa derieme k vytúženému cieľu, už z diaľky vidím pri mohutnej stene vytvorenej z hustej smrekoviny informačný hríbik. Usmejem sa a poďakujem Bohu za úspešný úvod do tatranskej hrebeňovky, viem totiž, že o pár metrov sa cesta stáča k útulni.

 

 

11. 5. 2016 / 16:34:23

Liska dva: prave sedim na drevenych schodoch pri vchode do naozaj utulnej utulne andrejcova, z chaty sa ozyvaju priatelske rozhovory nasej partie a pri mne stoji moja milovana Liska jedna. Vonku prsi, aj ked na horizonte sa rozpina krasna azurova obloha, no proste kontrasty Tatier. Citim sa skvele. Dnes sme odkusli prvy z piatich kuskov hrebenovky, zatial nam vsetkym chuti, Kralova hola sice pred nami svoj majestatny chrbat nesklonila, ale zdolali sme ju. Mimochodom, nie sme len take obycajne Lisky, sme Lisky numero uno, special forces, pretoze obycajne Lisky nebehaju po dvojtisicovkach. Slava nam! :D Zajtra sa chceme hecnut a uz pri briezdeni vstat, vychutnat pochod pri vychode slnka. Vsetko, co zazivame, su jedinecne a nezabudnutelne chvilky, je az neuveritelne, ako si vychutnavame po celodennom pochode take dary, ako su teple parky alebo polievka spravena na horaku. Tatry dobijame spolocne naozaj so skvelou partiou ludi, ktori su taktiez odhodlani zdolat tu nasu krasnu zem. Pozdravujeme! P. S.: odkaz pre moju mamcu najstarostlivejsiu, kratase uz nosim 5. den. :P. ... A ze na co ti budu! :D Liska jedna zdravi vsetkych doma a za netom, co nas sleduju, ze v sobotu sme na Donovaloch a radi vas uvidime. :-) Maminka, dakujem za dovoz parizaku a liecivych masticiek a naplasti. :-* Chcem vas vidiet!

 

 

Útulňa Andrejcová. Pojem, ktorý je v kruhoch turistiky svätý. Niečo ako Sám doma v žánri rodinná komédia. Chatka schovaná za hustou kosodrevinou je pýchou Východných Tatier. Stojí na severnom zráze rovnomenného vrchu. Ak máte šťastie a vyjde vám počasie, uvidíte naše najväčšie hory v plnej kráse pri západe slnka. Ak máte z pekla šťastie a prespíte tu, môžu sa vám ukázať celé, oblečené v nádherných kontrastných farbách studeného rána a teplého slnka. 

My sme mali čertovské šťastie.

Hodinová ručička na digitálnych hodinkách mojej pravej ruky nepresiahla pätnástku, keď sme rýchlym, dažďom určeným tempom dorazili na rozľahlú lúku obklopenú z každej strany hustou čečinou. Pod kopcom sa nachádza priestranné ohnisko, hlboká jama je zodpovedne obložená veľkými kameňmi guľovitých tvarov. Z troch strán je ohnisko drevenenými lavičkami. Chata vyzerá byť opustená. Prvý návštevník bude s veľkou pravdepodobnosťou Domča, ktorá nedočkavo otvára dvere.

„Wááu,“ počujem zvnútra a zvedavosť premáha aj mňa.

Bol som tu síce pred dvomi rokmi, no rád sa poteším zase. Prvé dvere vedú do predsiene plnej narúbaného suchého dreva, presne tak, ako si to pamätám. Spokojne vstupujem do druhých dverí, tentoraz pod schodmi vedúcimi na povalu. Keď otvorím dvere, zamrznem v nemom úžase.

Interiér chaty si pamätám ako skromný, dve nahrubo pozbíjané dvojposchodové postele a jeden drevený stolík uprostred. Teraz mám pred očami celú zadnú časť obloženú hrubými farebnými matracmi, v kúte sa krčí krb a po oboch stranách sú dva masívne stoly. Polička, o ktorú som opretý, obsahuje rôzne spoločenské hry, zápisnú knihu a núdzové potraviny. Vyberáme si s Domčou veľký matrac pri maličkom okienku s výhľadom na Vysoké Tatry.

Po pár minútach sme všetci ubytovaní a vonku sa začína neskorý obed. Nebo nám praje, mraky ustupujú svojmu horúcemu priateľovi a zem začína ožívať pod slnečným svitom. Všetci sme vonku. Ľubo, Ondro a Trizo sú rozvalení na karimatkách v presvedčení, že chytia neodolateľnú zlatistú farbu. Obďaleč sa začínajú vypekať kamaráti z Kysúc, teda až na Peťa, ten pochádza z Martina, no srdcom je tiež Kysučan.

Pred chatou vládne pohoda. Variče fučia ako lokomotívy a po celom okolí rozvoniavajú sáčkové špeciality. Piknik však trvá len chvíľku, ledva stihnem dojesť francúzsku polievku, keď vietor opäť fúkne do plachiet a prinesie ťažké mraky.

Posadaní do indiánskych sedov na matracoch počúvame impozantný rytmus kvapiek, ktoré dopadajú na parapetné dosky i okná. Voľné chvíle si užívame plnými dúškami. Rozprávame si príbehy, hráme hry a na chate je veselo. Reč sa zatúla aj na Kráľovu hoľu, spomienky nám letia rôznymi smermi, od dnešných snehových vločiek až po dávnu minulosť a miliónkrát omieľanú záhadu, kde je na tej holi strom.

„Ja som tam prišiel, že si spravím fotku so stromom, a tam len hnusný vysielač,“ začína kriticky Peťo.

„Veru vysielač tam stojí dlho, ale tradície sú uchované ešte dlhšie,“ zapájam sa do debaty aj ja, „koncom júla minulý rok sme tiež išli s kamarátmi cez Nízke Tatry. Prišli sme hore presne na šumiacke slávnosti. Partia starších chlapov tam práve spievala Na Kráľovej holi. Pamätám si na to, akoby to bolo len včera – bolo to krásne,“ opisujem jednu z nezabudnuteľných chvíľ môjho života.

„A viete, aké sú posledné slová tej piesne?“ zarazila ma otázkou Veronika.

Hneď sa vystieram, toto ma naozaj zaujíma. Dlho som lustroval internet, aby som ich našiel, nechcelo sa mi totiž veriť, že naozaj sa v piesni spieva o svadbe.

Na nebi hviezdičky

sú moje družičky.

A guľa z kanóna

to je žena moja.

Keď Verča dorecitovala, na chate sa rozhostilo hrobové ticho. Všímam si, ako sa mi na rukách ježia chĺpky. Razom dostáva text úplne iný zmysel. Umelec, ktorý tvoril pieseň, nehovoril o svadbe ako takej, hovoril o mladom chlapcovi, ktorý stojí na Kráľovej holi, lúči sa s kamarátmi a mamou, nie pre novú ženu, ale preto, že si ho berie sama smrť. Darovaná guľka od cudzieho vojaka ho unáša rovno k hviezdičkám do neba.

Silná emócia na seba nenecháva dlho čakať, celá partia začína spievať, ťahavé melancholické tóny piesne sa rozlievajú po hrebeni, spievame oduševnene, každý za seba vyjadruje ľútosť nad padlým vojakom. Mladému chlapcovi vzdávame hold v samom lone matky prírody, v Nízkych Tatrách.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?