XIII. Slovenský Stalingrad

Autor: Patrik Slanina | 31.5.2017 o 19:51 | (upravené 11.7.2017 o 22:15) Karma článku: 4,99 | Prečítané:  870x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 13. 

 

10. 5. 2016 / 08:26:59

Dobreee raaano! Krici svorne partia tahajuca na podtatransku dedinku Telgart. Do kroku nam svieti slnko, myslim, ze sme vsetci dobre naladeni, good vibration,  ako by to ten Majk Spirit-us povedal!

 

 

Slovenský raj je vzácny kus našej zeme. Rozprestiera sa na území okresov Rožnava, Spišká Nová Ves a Poprad. Nachádza sa tu menej ako desať percent nezalesnenej plochy, čo robí túto krajinnú oblasť doslova výnimočnou. Jej členitý terén je popretkávaný divokými vodami Hnilca a Hornádu, ktoré sa mohutnou silou preháňajú cez rokliny či hlboké zrázy dolín. Reliéf dopĺňajú zmiešané, jedľovo-bukové lesy. Stovky nedostupných podzemných jaskýň a rôzne druhy rastlín vyrastajúcich z úbočí skalných stien dodávajú krajine priam rozprávkový nádych.

Oslepený skorým jarným slnkom márne žmúrim na dotykovú obrazovku telefónu. Nevidím nič, a tak si musím hneď z rána kúsok pobehnúť. Zastavujem po pár metroch v dlhom tieni zdatného topoľa, aby som v kľude zmenil funkcie mobilu. Chcem ho totiž použiť ako fotoaparát. Zdvihnem ruku do výšky, namierim malú šošovku prednej kamery na prichádzajúcu skupinku našich najvernejších a stlačím spúšť.

„Úsmev!“ kričím, aby ma počuli aj Trizo s Hulvátom, výnimočne tvoriaci chvost našej novej partie.

Prah Slovenského raja totiž dnes prekračujeme siedmi. Včera večer sa k nám pridali Trizovi kamoši. Zdatný junák Peťo, pochádzajúci z Martina a jeho priateľka Veronika so sestrou Mirkou, ktoré sú obe odvážne priateľky Kysúc.

Vyspali sme sa delikátne. Po večeri, ktorú mali v réžii naši čerství spolupútnici, sa inak ani nedalo. Vysnívaná treska s chrumkavými rožkami bola po chvíľke vymenená za voňavé rezne rôzneho mäsového charakteru. Na rad prišli sladké dobroty, mily sa pretekali s horalkami o priazeň svojich nových pánov. Kamaráti priniesli všetko to, po čom naše hladné bruchá a odvážne hlavy snívali dlhé hodiny včerajšieho pochodu..

Západ slnka na terase nášho prechodného ubytovania sme si užili spolu s vôňou ihličnanov, keď sme zacítili na našich podnebiach charakteristickú chuť borovičky. Zahriate vnútro a slnkom zafarbená obloha mávajúca nám na dobrú noc pritom, ako sa strácala za horizont jazera, nás úplne opantala. Večer sme ešte rýchlo vybavili raňajky v blízkom hoteli, užili si božsky horúcu sprchu a dali sa poľahky a bez zábran uniesť do hladiny alfa.

Dnes máme pred sebou síce krátku, ale zato nádhernú časť zeme, v raji Slovákov nás víta mediálne známy Dobšinský kopec. Hodnotíme, že nie je až taký nebezpečný, ako sa o ňom povráva. No na druhej strane, prejsť ho s tromi promile v krvi, to určite frajerina je. Topánky od rána skúšajú rôzne povrchy, kamienky striedajú prašnú udupanú zem, ktorá sa po chvíľke kráčania riedkym lesom mení na hustú spleť tráv a kríkov. Ďalšie chvíle sú už radikálne v objatí asfaltu. Kilometre lesa popretkávané obitou jednosmernou cestičkou nás vedú rovno ku Kráľovej holi, ktorá pod svojím majestátnym chrbtom ukrýva malú dedinku.

 

 

10. 5. 2016 / 18:02:25

Telgart zdolany! Miesto, kde sa Lisky definitivne rozhodli, ze pojdu na cestu SNP. :-) A teraz sme tu 8, :-D o tom sme len snivali od prveho dna cesty. Luxusne si sedime a lezime na trave, Kralova hola je nam na dosah... nech uz sme tam a praje nam pocasicko. V takej partii sa nam bude slapat paradne!

 

 

Rozľahlá lúka mi pripomína novodobé golfové ihrisko. Prechádzame okolo zvlnených jám, ktoré sú nesúmerne rozhádzané popri chodníku. Všetky sú už zarastené trávou, vyzerajú ako vlny mora prelievajúceho sa cez horizont. Ukrývajú v sebe tichú pamiatku na ťažké vojnové časy. Po vypuknutí povstania začiatkom septembra v roku 1944 sa nemecký wehrmacht cez Poprad a Kežmarok rýchlo dostal až k Telgártu a krátko nato vojaci celú dedinu obsadili, mali v pláne dostať sa až na Horehronie. Pre povstalcov mala dedina dôležitú strategickú úlohu. Ak by padla do rúk Nemcom, otvoril by sa im priechod do samotného stredu Slovenska a okupácia by bola kompletná. Veliteľstvo v Banskej Bystrici rozhodlo, že Telgárt dobyjú späť. Povstalci, partizáni a chlapi z okolitých dedín po tuhých bojoch Nemcov vytlačili až k sedlu Besník. Územie pod Kráľovou holou ale za slovenské malé-veľké víťazstvo zaplatilo veľkú daň, bolo zmáčané krvou a poškodené ohňom. Padli tisícky vojakov a stovky domov zhoreli počas besnenia fašistov pri úteku. Telgárt je dodnes prezývaný ako slovenský Stalingrad – mesto v Rusku, kde sa odohrala najväčšia krvavá bitka celej druhej svetovej vojny.

...

Vodiči nevedia, či sa majú skôr venovať ostrej zákrute, čo sa stáča okolo Besníka, alebo nám, osemčlennej partii sediacej pri žltom turistickom hríbiku. Sme rozvalení na odstavnom ostrovčeku frekventovanej dvojprúdovky. Počasie máme krásne, vysoká kostolná veža z Telgártu práve hlasno oznamuje čas obeda.

„Ten Slovenský raj sme sfúkli ľavou zadnou,“ oznamujem Paťkovi pritom, ako vyberá hroznový cukor. Podáva mi jahodový.

„Presne podľa očakávania, ako sme sa na to aj včera pozerali. Dvadsať kilometrov skoro stále po rovine,“ usmeje sa na mňa a pohodlnejšie sa usadí vo vysokej tráve.

Na druhej strane cesty je menší altánok, pri ktorom stojí učupená strieška z tmavo nalakovaných drevených dosiek. Leží pod Gregovou, je susedom samotnej Kráľovej hole. Z malého dreveného domčeka vyviera prameň Hrona. Jeho dĺžka je skoro tristo kilometrov. Právom mu patrí honosná výsada byť druhou najväčšou riekou pretekajúcou cez naše územie. Obyvatelia z rôznych kútov Slovenska sa prichádzajú pozrieť na každou sekundou narodenú vodu tečúcu z útrob zeme. Aj teraz tam stoja dve autá. Keď prejdem okolo košatého stromu vyrastajúceho pred prameňom, otvorí sa mi väčší priestor. Vidím pána, ktorý čupí pri vyvieračke aj s menším pohárikom. V altánku hodujú rodiny spoločne. Všetko, čo okolo seba vidím, má pre mňa kúzelnú atmosféru. V týchto miestach sme sa s Paťkom totiž dohodli, že podstúpime tento mesačný výlet a v čase i nečase, v zdraví aj chorobe sa pokúsime prejsť celú našu zem.

Písal sa začiatok tohto roka, keď sme sa začali stretávať. Ja som pracovala v rehabilitačnom zariadení s postihnutými detičkami na severe Čiech, Paťko na súkromnej rehabilitácii v Bratislave. S heslom, kde je vôľa, tam je cesta, sme sa dohodli, že sa budeme stretávať každý druhý víkend s cieľom prežiť ho spolu v objatí slovenskej prírody v rôznych kútoch našej krajiny. Navštívili sme Terchovú, Levoču a pozreli sme si aj krásy starobylej Banskej Štiavnice. Výlety som plánovala raz ja, raz Lišiak. Začiatok februára bol v mojej réžii. Brázdila som internetové stránky s okúzľujúcimi destináciami na Slovensku, až som natrafila na menšiu dedinku učupenú pod Nízkymi Tatrami. Penzión v Telgárte bol u mňa jasným favoritom. Spoločné tri dni v objatí snehu, vetra a štipľavého výstupu na Kráľovu hoľu sme si náramne užili.

No zase prišla nedeľa.

Náš smutný deň.

Deň rozlúčenia sa na dlhých štrnásť dní. Mali sme namierené do Žiliny, kde som mala Paťka vysadiť na železničnej stanici. Pri pohľadoch po okolí si to pamätám, ako keby to bolo včera.

„Domča, tu zastav na krajnici, pozri, aký krásny výhľad máme,“ zaťukal mi do stredu predného skla, za ktorým sa mihali vrcholce Nízkych Tatier.

Zastavila som práve na tom ostrovčeku, kde sme pred chvíľkou sedeli. Schúlená v mocnom Paťkovom náručí som sa kochala Nízkymi Tatrami a Slovenským rajom. Opretý o kapotu auta mi ukazoval lesy na druhej strane a šepkal do ucha.

„Predstav si, Domča, že by sme šli na tú cestu SNP, tam z tej strany by sme kráčali. Už by sme mali za sebou skoro polovicu Slovenska, slnko by nám svietilo do očí a my by sme boli krásne slobodní,“ nahlas sníval.

A ja som začala tiež...

„Neuveriteľné,“ hovorím si sama pre seba, keď nám Trizo robí spoločnú fotku a v pozadí je Telgártsky viadukt.

Pre silné slnko ledva žmúrim a do objektívu sa snažím vystrúhať nejakú peknú tváričku. Počasie podarovalo krajine ďalší slnečný deň. Lúče sa odrážajú od starorímskeho mosta v údolí a osvecujú celú trávnatú plochu pred dedinou. Máme namierené do známej reštaurácie.

Horehronská kúria nám otvára dvere a pozýva na výborný jelení guláš s čapovaným pivkom. Ponuka, ktorá sa neodmieta. Reštaurácia je vlastne prerobený rodinný dom, nachádza sa na hlavnej ceste. Prednú časť tvorí neveľká terasa s plastovými stoličkami a vnútro je rozdelené na väčšiu miestnosť, ktorá slúži skôr dedinským štamgastom, a zadnú, útulnejšiu pre hostí, ktorí si prišli pochutnať na jednej z mnohých dobrôt podniku.

Dnes vybavoval ubytovanie ďalší nový návštevník. Prejde len chvíľka potom, ako okolo nás prefrčal medzimestský autobus a už pred nami stojí vysoký chalanisko. Krátky účes, decentné okuliare a šibalský úsmev z neho robia sympaťáka, čo aj potvrdzuje jeho ďalší prístup. Všetkých obíde, podá ruku a predstaví sa:

„Ľubo Pakši. Hulvátov brat,“ doplní informačne. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?