XII. Nový Zéland + Švajčiarsko = Slovensko

Autor: Patrik Slanina | 24.5.2017 o 20:03 | (upravené 11.7.2017 o 22:11) Karma článku: 8,98 | Prečítané:  3201x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 12.

 

9. 5. 2016 / 20:04:23

Dobry vecer z Dobsinskej Mase, penzion Katka. Po celkom dlhom dni, kde uz poslednu hodinku chlapci vymyslali tresku na 100 sposobov, sme to tu uspesne vysliapali. :-) Plan na vecer je velkolepy – vecera, orosena odmena a macanie nasich bolavych noh v priehrade – sami sme zvedavi, co z toho este zvladneme, :-D od zajtra k nam na par dni pribudnu 3 dalsi cestujuci, do Telgartu bude veselo. :-)

 

 

„Dnes nás čaká štreka, dobrých tridsaťpäť kilometrov,“ vyratúva nahlas Hulvát opretý o stoličku.

Držiac v ruke poldeci chatárovej slivovice dodáva: „Tým som chcel povedať, že to treba zapiť!“

O chvíľu už stojíme pri stole všetci. Ja, Lišiak aj Trizo. Hlasné „štrng“ nás odštartováva. Prekotíme deci tvrdého alkoholu naraz do seba, až sa mi podlomia nohy.

„Uf, snáď mi to dnes rýchlejšie ujde,“ hútam sama pre seba.

Lúčime sa s milým chatárom a topánky okusujú ďalšiu časť nepoznanej slovenskej zeme. Prechádzame popri drevenej kadibúdke, ktorá ešte patrí k chate, no vzhľadom na to, že je postavená v tieni stromov asi päťdesiat metrov od chaty, používa ju len málo ľudí, a aj to výlučne cez deň.

Ani sa nenazdáme a už stúpame. Paťko za mnou je ohúrený hrou hmly a slnečných lúčov, takže mierne zaostáva a fotí aspoň telefónom, keďže všetku svoju profi výbavu nechal odpočívať doma. Vždy pri ťažkých častiach, kde unavené stromy ležia rovno na našom chodníčku, nás dobieha a ak je treba, podáva mi pomocnú ruku. Už sme si zvykli, že tieto hory nie sú príliš lákavé pre turistov, preto náhodné stretnutie s človekom nikto nečaká.

Omyl.

Turista síce nie, ale človek hej, ba desiatky ľudí pracujúcich v lese nám skrížilo cestu. Ťažké stroje počúvajúce na slovo svojich pánov skrytých v kabínkach pracujú a preháňajú sa po celom sedle pred Čertovou hoľou. Jednoduchým mávnutím ruky sa zdravíme a pokračujeme ďalej. Nie sú mi vôbec sympatickí, po ich práci ostáva les smutný, holý, krvácajúci. Akoby nestačilo, že ho ničia silné vetry a iné nešváry počasia, ešte musí aj človek priložiť ruku k dielu skazy. Rýchlo im ukazujeme chrbát a lezieme kúsok pod kopec pomenovaný, nevedno prečo, po rohatom. Ocitáme sa na rozbabranom zablatenom teréne, po desiatkach stúpajúcich metrov, konečne rovinatom.

„Chalani,“ kričí Paťko na dvojčlennú skupinku pred nami, „dajme tu pauzu, kopec nám dal zabrať a ten statný zvalený strom, čo tu vidím, na mňa priam kričí, nech vás zastavím!“

Obaja súhlasia a už aj sedíme na mohutnom strome pri zráze do hlbokej doliny. Slnko nám hreje chrbty a medzi nami koluje zimou vychladený citrónový radler.

„Hmm, to je dobrota,“ páči Hulvát.

V sladkých radovánkach teda pokračujeme ďalej. Vyťahujeme ďalšie maškrty tentokrát v tuhom skupenstve. Hodujeme zvesela, keď nám zrazu skríži cestu traktor. Hučanie stroja sme počuli už zďaleka, no nepočítali sme, že si to vodič namieri rovno cez nás.

„Ta kukaj še, turisti prišli!“ vypína motor a otvára veľké sklenené dvere.

Mladý chalanisko asi v našich rokoch sa vystiera a opretý o dvere si nás premeriava.

„Bože mój, ta takých jak vy som tu das sto roky nevídzel, co tu, doparoma, robíce?“ pýta sa silným východniarskym prízvukom.

„Nevieš, kade sa ide do Bratislavy?“ pýta sa so smiechom Lišiak.

Traktorista pochopí, kto sme a čo sme. Chvíľku sa ťahá reč okolo kalamít, polomov či iných neduhov, keď sa zrazu ocitnem usadená na motore ozrutného stroja. Držím Lišiaka za plece, aby som mala väčšiu stabilitu a smejem sa na bláznivej situácii.

„Všetci úúúsmev!“ kričí Trizo zohnutý pri telefóne.

Stláča samospúšť a sťa by Tarzan skáče na pootvorené dvere, odkiaľ sa už škerí kabínu okupujúci Ondro.

„Táto bude na dnešný report,“ hovorím pritom, ako opatrne skáčem z traktora.

Napadá mi ešte jedna otázka, otáčam sa rýchlo na nášho nového kamoša a pýtam sa na prítomnosť medveďov.

„Medzvedze? Ta jest ich tu, Bratko hvárel, že tu chodzí stará i s dvoma,“ spomína si pri nasadaní do kabíny svojho tátoša.

Ohluší nás menší výbuch, chlapec pootočil kľúčom a traktoru daroval život. Ďakujeme mu, pomaly si obliekame bundy a zaväzujeme dlhokánske šnúrky pripravení vyraziť. Už sa s ním chceme rozlúčiť, keď ešte vykloní hlavu a kričí:

„Nič še nebojce, mladého odplašíce, ale zo starú to budze horši, to ci už neznam povedzec.“

Rozosmejeme sa, zakričíme svorne ešte jedno veľké ďakujem a upaľujeme do diaľav lesa. Prechádzame lúkami, lesmi či polomami. Cesta je fádna, z letargie ma dostáva len upozornenie Paťka na zrezaný strom s našou značkou. Aj pre takúto bezcharakternosť niektorých lesných pracovníkov sú Volovské vrchy tak málo navštevované. Zostupujeme dolu, ľavé koleno ma nepríjemne pichá každým strmším krokom, hýbem sa pomaly, ale isto. Z vrchu na nás dozerá ďalší mohykán z hriešnych útrob zeme, traverzujeme Peklisko. Už ma začínajú tie názvy desiť. Pustá krajina, žiadny človek, polámané stromy a neúrodná zem. Ľudia mali asi dôvod pomenovať tieto bralá názvami, ktoré v sebe nesú samotného satana.

Neprejde ani pár minút po sedle Súľova, a už zisťujem, že pre chlapcov začína ozajstné inferno až

teraz. Konkrétne pre Hulváta, pre Paťa skôr očistec. Kropaje potu mu padajú z hlavy synchrónne s ťažkou chôdzou. Ťahavé vzostupy mu riadne brnkajú na nervy. Dýchať nestíha, ale hrešiť vládze. Som síce pár metrov pod ním, no všetko počujem. Táto kalvária nás vedie rovno na traverz pod vrch Smrečinka, aj keď chalani majú preň vymyslený originálnejší názov:

Skurvenec.

Ja ostanem pri starom názve, teda obchádzame celú Smrečinku dokola. Na rozbabrané cesty, traktormi veľakrát porozchádzané, nie je príjemný pohľad, no radšej verím, že všetko, čo lesníci robia, má vyšší zmysel a o pár rokov tu bude opäť krásna príroda.

„Trizo, tebe snáď to včerajšie prianie aj vyjde!“ kričí Paťo na chalanov pred nami a pohľadom kontroluje nebo.

„No, vyzerá to nádejne,“ šibalsky povie bez toho, aby sa vôbec otočil.

Všetci štyria máme naponáhlo, hodiny nám signalizujú čas obeda a naše žalúdky sú nedočkavé. Bystríme do diaľav susedného kopca Stromiša, niekde pod ním by sa mala nachádzať lesnícka chata s neveľkým prístreškom.

Po mierne strmom točitom klesaní schádzame do doliny. Terénna cesta surovo rozdeľujúca divokú východnú prírodu na dve časti je samý prach a udupaná hlina. Zmiešaný les napravo od nás špatia vetrom dobité stromy. Niektoré sa ešte s vypätím všetkých síl držia, iné už odpočívajú pováľané na zemi. Scenériu po našej ľavej strane tvorí hustý nízky porast prevažne tvorený len nevďačnou zelinou a občasným vyrúbaným pňom. Na konci holej časti kopca vytŕča drevená chata, naše dnešné obedové útočisko.

Máme dve možnosti:

A – zídeme až dolu a potom krátkou odbočkou k chate.

B – pôjdeme k chate priamo nehľadiac na jedovatú zeleň kryjúcu jamy či iné pôdne nástrahy.

...

Obed je delikátny – dlhý drevený stôl sa prehýba pod ešusmi až po okraj naplnenými polievkami či lahodnými cestovinami rôznych chutí. Nasleduje jemné pokušenie, tablička horkej čokoládky zakončená šálkou vychladeného Kozla, ktorý nám bez ostychu venovala susedná partia lesníkov, tiež okupujúca chatku.

Sme výborne najedení. Telá mojich spolupútnikov sú natiahnuté do najrôznejších tvarov, že vraj relaxujú. Ani na joge by sa nemuseli hanbiť, smejem sa v duchu.

Rozmýšľam o tom, aké mám šťastie, nechýbalo veľa, a pri ceste sem by som si vytkla členok, keď som vhupla do neveľkej, no zato hlbokej nory. Za záchranu môžem ďakovať pedantne zaviazanej šnúrke a nadávať chalanom, pre ich jednoznačné odignorovanie možnosti dostať sa k altánku pri chate ako normálni ľudia. Samozrejme, vyhrala možnosť B.

Z myšlienok ma vyruší hlas Lišiaka, ktorý krúti hlavou nad Trizovými predpoveďami počasia.

„Včera povedal, že by si pochutnal na jedle v daždi a ľaľa, celý čas mi mrholí do polievky,“ hodnotí aktuálnu situáciu pri pohľade na mohutný mrak, ktorý krúži bezohľadne nad nami a sem-tam nám pošle mokrý pozdrav rovno z nebies.

„Ale takto je to už v pohode, nie?“ odpovedá po desiatich minútach Trizo žmúriaci na nás z karimatky natiahnutej na neveľkej lúke pri chate.

Škaredý mrak lenivo odplával z oblohy a slnko už zase svieti. Chalaniská si vydupali poobednú prestávku, tak sú vykvasení na tráve.  Každým pórom svojho tela prijímajú do seba teplé dary prírody, kým si my hovieme na staršej drevenej lavičke. Z relaxačných polôh nás vyháňajú až maniere májového počasia.

Od mohutnej Kráľovej hole sa na nás valí čierňava sprevádzaná hlasnými povzdychmi. Blesky ešte nevidíme, tak kráčame len s miernou obavou. Kľukatou cestou obchádzame hlboký prírodný kaňon. Schádzame až na samé dno. Snáď už naposledy, prajem si potajomky. Boh ma asi počuje, pred nami sa totiž týči strmý vrch. Žiadne klesanie v dohľadnej dobe teda nehrozí. Nohy sa potešia a smelo vyrážam prvá. Posledné výškové metre sú skalnaté, dostávam sa cez ne skoro po štyroch.

„Volajú ho ostrá!“ prednesie uťahaný Ondro cez poryvy hlbokého dýchania.

Všetci štyria sa horko ťažko ocitneme na úplnom vrchole. Nechýba veľa a padneme rovno na druhú stranu. Vrcholovú plošinku tvorí len malé miestečko obložené z každej strany skalami, poriadne sa ani niet kde postaviť.

Paťo pohľadom zavadí najprv o Ondra, potom o kopec. Zostup bude síce krátky, ale zato výdatne strmý. Po chvíľke ticha odpovedá na novú informáciu týkajúcu sa mena tejto hory. 

„Ostrá, neostrá, Ondro, pre mňa to je skurvenec skurvený,“ zašomre utierajúc si novú várku kvapiek, čo sa mu orosili na čele.

So smiechom nad našimi vynaliezavými názvami zostupujeme. Ostrú o pár minút posielame za naše chrbty rovnako, ako celé dnešné satanášstvo – Peklisko aj Čertovu hoľu.

Mám pocit, akoby ma uniesol sen. Zem, po ktorej kráčam, sa náhle mení – z nepríjemných klzkých skál či utlačených, neforemne pobabraných stopách traktorov zrazu našľapujem na čerstvú trávu. Rosa z nedávneho dažďa jej dáva krásny zelený nádych. Okolie, ktoré vnímam, dostáva iný punc. Suché stromy, vetrom ošľahané dlhokánske polomy či vyrúbané, smutne ležiace značky strieda svieži, odtieňmi zelenej pretkaný ihličnatý terén. Vysoké smreky nám tvarujú cestičku cez dlhé lúky a zvlnené polia. Chodníček je úzky, kráčame jeden za druhým, ľavá strana nám ponúka dych vyrážajúce pohľady.

Cítim sa ako na Novom Zélande. Síce som tam nikdy nebola, takto si ho predstavujem. Košatými stromami obrastený, kužeľovitý kopec dáva pozor na mestečko skrčené pri jeho statných ramenách. Dobšiná svojím reliéfom vedie neľútostný boj o krajšiu panorámu s protiľahlými Dedinkami, malou obcou s domčekmi roztrúsenými po brehoch Palcmanskej Maši.

Ak som ľavú stranu prirovnala k Zélandu, pravá patrí Švajčiarsku. Menší zalesnený kopec sa priamo zvažuje až ku brehom neveľkého kruhovitého jazera. Atmosféru cudziny dotvára železnička pretínajúca Mašu na dve časti. Menšia, situovaná viac na západ, patrí do rodiny dobšinských kopcov. Väčšia, východná je pevne spätá s palcmanskou krvou. Rada by som tu počkala na najbližší vlak. Vidieť takto z výšky, ako lokomotíva pretína vodnú hladinu na dve, musí byť niečo neskutočné. Žiaľ, slnko sa dostáva na úroveň našich očí, aby sme na chatu neprišli až potme, musíme pokračovať. Posledné lúče nám príjemne hrejú tvár a my pomaly schádzame ku chate Katka, ktorá sa nachádza na dobšinskej strane Dediniek.

Slovenský raj nás privítal veľkolepo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?