XI. Mesačnou krajinou k chate pod Skaliskom

Autor: Patrik Slanina | 21.5.2017 o 20:12 | (upravené 9.7.2017 o 22:59) Karma článku: 5,00 | Prečítané:  721x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 11.

 

8. 5. 2016 / 17:17:09

Hallo, hlasime sa z krasneho vrchu Skalisko, sme tesne po dazdi a prave nam vykuklo slniecko, je tu kraaaasne (slovo specialne pre Adamka Durisa, kraaasne), :D v patach su nam Trizo a Hulvat, o chvilku sa vsetci stretneme na chate volovec, kde by nas uz mal cakat pan chatar. :) Pozdravuju dve Lisky, a inak dnes sme presli ten rizikovy usek zle znacenych Volovskych v., ale celkom sa to dalo, su tam nove znacky, tak sa nebojte ludia, co pojdete za nami. :)

 

 

Raňajky v kúpeľoch sme si užili. Taniere plné dobrôt od výmyslu sveta odštartovali deň skvele. Horúci čaj nám príjemne prehrial telá a pripravení na ďalší náročný deň sme opustili kúpele s najčistejším vzduchom na Slovensku. Hodinová ručička práve pristála na osmičke. S chalanmi sa máme stretnúť pri turistickom hríbiku na križovatke kúpeľných ciest.

Dobiehame všetci naraz. Opäť padá dohoda o prenájme batohov, jediné, čo musíme na oplátku Denvermame sľúbiť, je skorý príchod na Uhornianske sedlo, nech nás tam spoločne s autom plným ruksakov nemusí dlho čakať.

Cesta ubieha rýchlo, debaty sa prevaľujú ako mraky nad nami. Raz je v kurze futbal, inokedy náuka o správnom držaní tela. Keď už je cesta veľmi monotónna, chalani rypnú do politického osieho hniezda a polámaný les opäť stráca význam. Síce nohy idú, ako majú, ale hlava je dávno utopená v parlamentnom kresle. Snažím sa tieto reči nevnímať, nerád prijímam do tela zbytočnú negativitu, radšej sa sústredím na to, ako žijem a čo vidím práve tu a teraz.

Rozhliadam sa po okolí a som mierne sklamaná, Volovské vrchy som si predstavovala inak. Čakala som neprebádané husté lesy, kde slnko príde len na návštevu. Mocné staré pne držiace sa pokope len silou kôre, či machové lúky zarastené papraďami. Realita je však iná, les je síce pustý, no zničený poveternostnými vplyvmi. Prechádzame cez mohutné vyrúbané časti, niekedy dokonca poblíž cestičky zbadám značku aj na hnijúcej kôre dávno odumretého stromu. Vietor si nevyberá, ak je silný, kosí dolu všetko, čo mu príde do cesty.

Keď prechádzame okolo vrchu Osadník, príde mi ho až ľúto. Stromy sú chudé, šupinatá kôra sa z nich olupuje skoro na všetkých miestach. Smutné konáre sa nakláňajú k zemi, akoby ju prosili, aby si ich už zobrala na večný odpočinok. Brodíme sa cez množstvo suchých pahýľov, praskanie vyslabnutých vetvičiek pod našimi váhami mi pripomína plač. Dokonca aj nebo nad nami sa zavrelo, slnko sa tiež nemôže dívať na túto skazu spôsobenú veternými smršťami. Potichu vzdávam utrápenej zemi hold a s pokorou ju opúšťam. Z lesného pohrebiska idem ako posledná. Koleno ma stále trápi, keď idem rovno či do kopca, chôdzu si priam užívam, no keď klesáme, cítim v nej zvláštne chvenie. Mám pocit, akoby mi tam nejaká neviditeľná postava pri každom kroku pichala tupým nožíkom. 

Skupinka sa nám vždy na chvíľku vzdiali. Chlapi idú rýchlejším tempom, no zakaždým nás počkajú, buď pred veľkým stúpaním, alebo na nejakej väčšej lúčke na dobre viditeľnom mieste.

Paťko ide pokojne so mnou. Niežeby nevládal, ich tempo by mu nerobilo žiadny problém, ale čaká na mňa. Vždy a bez výčitiek. Pamätám si, ako mi povedal v Kysaku, že sme tu spolu a spolu cestu aj dokončíme, či to bude až pod Devínom, alebo hocikde bližšie. Veľmi si ho za to vážim. Pocit, že sa môžete na človeka, ktorý pri vás stojí, spoľahnúť aj v ťažkých chvíľach, je na nezaplatenie.

Prechádzame tichou časťou lesa, ktorý je skoro ako ten môj vysnívaný. V hustej tráve je zasadený rokmi vyšliapaný chodníček, po bokoch rastú mohutné staré smreky a v temných zákutiach mocných stromov vidieť aj papradie. Zamračená obloha vytvára krásne sýte farby. Využívam kúsok roviny a zvýšim tempo, začína tu byť totiž nepríjemné ticho, až také skľučujúce. Akoby na nás za stromami niečo číhalo, sústavne pozorovalo a nebadane sa posúvalo spolu s nami. Myšlienky radšej pretŕham hlasnejším rozhovorom s Paťkom. Bavíme sa o ceste a tipujeme, či na nás dnes zaprší, alebo nie. Ja tipujem, že nie. Lišiak je väčší skeptik.

Skupinka sa po chvíľke zoceľuje, chlapi nás čakajú pod majestátnou Pipitkou. Jedna z  princezien Volovských vrchov nás víta tiahlym stúpaním. Do statného kopca šliapeme jeden po druhom. Pripadám si ako na obrovskej hore niekde v Himalájach. Batoh pevne držím oboma rukami a pravidelne dýcham. Čím sme vyššie, tým máme krajší výhľad. Prechádzam okolo jediného suchého smreka, jeho vychudnuté halúzky vyzerajú ako pavúky naukladané jeden na druhom. Síce je starý a vyschnutý, no má dôležitú funkciu – je na ňom totiž červená značka, orientačný bod, ktorý nám určuje smer.

Vrchol hory obchádzame a ostro zatáčame doľava, skoro sa zdá, že ideme späť. Úzky chodník sa mení na lesnícku cestu z časti obsypanú jemným štrkom. Otvárajú sa nám výhľady na všetky strany. Na juhu vidíme planiny Slovenského Krasu, pripomínajú mi obrovské náhorné plošiny Južnej Ameriky. Hlboko pod nami sa krčia malé domčeky s kostolnou vežičku. Denverduke nám vysvetľuje, že dedinka, na ktorú sa práve pozeráme, je Úhorná.

„Vidíte tam dolu tú malú lúčku medzi stromami?“ pýta sa stojac vzpriamený pri jedinom strome na hrebeni Malej Pipitky a ukazujúc nám holú stráň.

Obaja pritakávame. Keď lepšie zaostrím, vidím, ako z dediny vedie kľukatá cesta prekonávajúca výškové metre až k lúčke.

„To je Uhornianske sedlo, tam vás vypustíme zase samých do šírej prírody,“ dobrácky sa usmeje a pokračujeme.

Tesne pred sedlom mi na tvár padnú studené kvapky. Nebo je celé zatiahnuté, ťažké mraky sa nám pomaly presúvajú nad hlavami. Zrýchlime tempo, no dolu dobiehame už mierne premočení. Sediac v aute pozorujeme, ako pomaly prestávajú ťažké kvapky dopadať na predné sklo. Bola to len lokálna prehánka, no nebo nad nami nám naznačuje, že určite nie posledná. Do dnešného cieľa máme ešte tri hodiny, v kútiku duše dúfame, že si Perún vyberie pre svoje mokré hry inú lokalitu týchto rozsiahlych vrchov.

Plní vynikajúcej štrúdle a citrónového radlera sa lúčime s Hulvátovými rodičmi Dušanom a Julkou a na chvíľku aj s chalanmi. Pokorne priznávame, že nám to ide o kúsok pomalšie, a tak začneme skôr.

„Veď nás isto cestou dobehnete,“ kričí za nimi posledné slová Paťko a už sa strácame v hustej hmle, ktorá obkľúčila blízky les.

Z trávnatého sedla vystupujeme na Panský vrch, kopec utvárajúci spolu s Malou Pipitkou z druhej strany Uhornianske sedlo. Kráčame po ceste pre lesnícke autá, z východu fúka nepríjemný ľadový vzduch. Narastajúca vlhkosť nás prinúti obliecť si pršiplášte ešte predtým, než naše uzimené telá zaleje obrovská vodná stena približujúca sa z Úhornej.

Paťko má ešte jeden rukáv vonku, keď k nám dorazí dažďová vlna. Porovnávam predošlý dážď zo sedla a ten, čo na nás padá teraz. Musím sa zasmiať, že sme sa pred chvíľou kvôli pár kvapkám vôbec rozbehli k autu.

Teraz na nás doslova leje. Perún naše prosby odignoroval. Ťažké kvapky v rytme bubnujú na fóliové steny našich pršiplášťov a my sa každým krokom viac potíme vo vytvorenej ochrannej ulite. Udusené telá sa nám nesú okolo Bielych skál. Lišiak sa ma párkrát s obavou pýta, ako som na tom s nohou. Vždy mu poviem, že to vydržím, keď som prišla už sem, som rozhodnutá prísť až do cieľa. Koleno bolí len smerom dolu, to sa dá zniesť. Kráčame cez polomy popri hustých smrekoch, mraky sa rozťahujú všade okolo nás a priľahlé kopce zakrývajú ako zimné čapice. Začíname šplhať hore rozbabraným svahom. Nohy dávam opatrne pred seba, rozmočená zem sa nebezpečne šmýka. Keď nás delí od vrcholu len pár krokov, ostro točíme doľava a vydávame sa rovno do útrob starého ihličnatého lesa.

Lejak síce mierne ubral na intenzite, no stále je nepríjemný. Vietor v lese ustal, cez hustú stenu stromov k nám prenikne ledva vánok. Zem okolo nás sa vyparuje a vytvára magickú hmlu, keby sme sa teraz ocitli zoči-voči medveďovi, vôbec sa nečudujem. Rozprávame sa preto hlasno. Paťko raz za čas ostro fúkne do píšťalky, síce rušíme tiché absolutórium, no užili sme si ho už dosť.

Po pár metroch prestáva pršať úplne a chvíľku nato dokonca vychádza aj slnko. Lúče prechádzajúce cez hustú hmlu vytvárajú viditeľné slnečné steny, teraz už nikto do píšťalky nepíska. V tichom úžase sledujeme neskutočné predstavenie prírody z prvého radu. Les nám pod nohami ožíva, všetko okolo nás puká, nahromadená voda ľahko prevažuje mladé ihličie a ladne dopadá na premočenú zem.

Les sa stáva redším, vidíme viac a viac jasnomodrého neba, až sa ocitneme na Volovci. Statné balvany sú rozhodené po veľkých horských lúkach, kosodrevina sa strieda s vysokou trávou tancujúcou v  jemných poryvoch vetra. Od ostatného sveta plného zanedbateľných prízemných problémov nás oddeľuje hustý pás ihličnatých stromov. Keď stojíme na najvyšších skalách, mám pocit, akoby som krajinu pozorovala z okna lietadla. Otvárajú sa nám výhľady na obrovské plochy hustých lesov a majestátnych hôr, ktoré po daždi vydychujú jemné obláčiky pary. Skalisko je miesto, kde sa človek ešte môže radovať, že stále nezvíťazil nad prírodou, ale cíti sa ako jej súčasť.

 

 

 

9. 5. 2016 / 05:50:48

Krasne rano praje Liska dva, a isto aj Hulvat s Trizom a Liskou jedna, ktori su tu okolo mna naukladani a spia. Za 40 minut budik. :P Nachadzame sa na chate Volovec, ja konkretne pred nou, naskyta sa mi nadherny pohlad na Slovensky kras v inverzii, veru aj priroda z Juznej Ameriky by mohla zavidiet. Dnes sme sa rozhodli, ze obe skupinky stravia spolocny den. Trizo sa nepochopitelne dovolava dazda z nebies, ze aby sa nam dobre obedovalo pod altankom, snad ho tam hore nikto nevyslisi, :D mne sa obeduje dobre, aj ked slunce svici, a zatial to vyzera na nadherny den. Cau! Liska dva.

 

Chata Volovec je situovaná v južnej stene skalného masívu s charakteristickým názvom Skalisko. Má bohatú históriu. Od svojho založenia prešla pod rukami viacerým majiteľom. Po Viedenskej arbitráži postihol chatu podobný osud ako košickú Lajošku. Stala sa spoločne s celým Volovcom najvyššie položenou chatou v Maďarsku. Po oslobodení krajiny sa v roku 1945 znovu vrátila do slovenských rúk. Mesto Rožňava ju v priebehu dvadsiatich rokov zelektrifikovalo a napojilo na pitnú vodu. Momentálne sa jej darí výborne vďaka obetavému chatárovi Štefanovi Tóbisovi a tiež jeho žene.

Opantaní krásou Volovských výhľadov zrádzame červenú farbu a na pätnásť minút ju nahradzujeme zelenou. Jej úlohou je nás pohodlne odprevadiť až pred dvere chaty. Kráčame chvíľku po silnom daždi, z vymytého zablateného chodníčka nepravidelne vyrastajú ostré skaly, pri strmom klesaní nám podávajú pomocnú ruku mocné pne stromov, na udržanie stability nám zase poskytujú svoje korene.

Ach, vďaka ti les, posielam mu tichý pozdrav s hlavou smerujúcou k nebu, keď na chvíľku odpočívam na jedinej mierne rovinatej ploche.

Čakám Domču, ktorá si to šinie priamo za mnou. Prosím ju, aby si dávala pozor, pád v tomto klzkom teréne by nás mohol vyjsť veľmi draho. Síce sa na teplo chaty veľmi tešíme, ale ideme pomaly. Vymenili sme si poradie a Líška sa teraz drží ani nie meter predo mnou. Obaja sa musíme kontrolovať, taký je nepísaný zákon.

„Lišiak,“ otáča sa na mňa so žiarivými očami a pokračuje, „vidím dym, to je dobré, nie?“ pýta sa ma celá natešená.

„To nie je dobré, to je výborné,“ odpovedám jej a zaraz ju dobieham, nech sa presvedčím na vlastné oči.

Naozaj je to tak.

Spoza stromov jasne badať kontúry horskej chaty, z komína sa valí riedky biely dym. Vnútri isto puká oheň a pán chatár pripravuje večeru. Predstavujem si pri obchádzaní posledných ihličnanov.

Mal som mierne obavy, lebo chatu som rezervoval pred štyrmi dňami ešte v Bardejovských Kúpeľoch a zatiaľ sa toho mohlo veľa zmeniť, či jednoducho zabudnúť. Je totiž nedeľa, chata Volovec ponúka ubytovanie celý týždeň výlučne v letných mesiacoch. Ostatné dni v roku sú turisti odkázaní len na víkendy. Po telefonickom dohovore ale platilo, že nás tam chatár do nedele počká a ponúkne nocľah...

„Čo poviem, to platí!“ kričí na nás od sporáku starší pán.

Dá variť vodu a prichádza naspäť do hlavnej miestnosti, kde sme už obaja prezlečení a v teplom suchom oblečení sedíme na pohodlnom gauči. Batohy nám odpočívajú v priestrannej spálni plnej starých vojenských postelí. Premočené šaty sa sušia nad krbom, ktorý má za úlohu vyhriať nocľaháreň na komfortnú teplotu.

„Ako by to bolo, aby som takých pútnikov nechal vonku spať v takomto nečase,“ prihovára sa nám pri pohľade do okna.

Sem-tam odbehne skontrolovať párky, náramne rozvoniavajúce po celej miestnosti.

„Aj sem prichádzajú turisti, ktorí idú na takú dlhú cestu ako my?“ spytujem sa ho zvedavo.

Chatár len skromne kývne hlavou pri tom, ako ukladá na stôl párky, horčicu a peceň chleba.

„My s manželkou sme tu už zažili všeličo,“ hovorí, pritom sa pohodlne oprie o zárubňu spájajúcu prístupovú chodbu s obývačkou a pokračuje, „hospodárime tu roky, aj cez zimu sem chodievame, ale to skôr len ja, lebo ťažko je sa prebrodiť cez niekedy aj polmetrový sneh. Tu vám to nemá kto vyšliapať, lebo viete, málo ľudí je tu v lete, nie ešte v zime,“ ozrejmuje nám ďalej situáciu, kým sa my pahltne napchávame najlepšími párkami, aké sme kedy jedli.

Cez okno si všimnem dve postavy, ako sa náhlia do chaty, veľké ruksaky a uzimené výrazy na oboch tvárach neklamne znamenajú, že partia je zase kompletná. Ešte skôr, ako zhodia batohy, hlasno avizujú chatárovi, že treba znova postaviť vodu. O volovské párky majú záujem ďalší jedáci.

...

Nastal večer a vonku sa rozhostila tma, lampa nad nami dostatočne osvecuje veľkú štvorcovú miestnosť. Drevené rámy okien otočených k lesu robia z chatky neuveriteľne útulné miesto. Kým vonku zase leje ako z krhly, my sa detsky zabávame. Patrí nám celá obývačka, hráme slovné hry od výmyslu sveta. Chvíľku počítame, potom zase hútame, čo by sme si zobrali na opustený ostrov.  Z chatárovej izby sa k nám nesie zvuk zanieteného hokejového komentátora. Majstrovstvá sveta sú v plnom prúde a oduševnení fanúšikovia povzbudzujú aj na opustených horských chatách.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?