X. Prvé stretnutie dávno spriatelených duší

Autor: Patrik Slanina | 30.4.2017 o 19:35 | (upravené 11.7.2017 o 22:12) Karma článku: 4,96 | Prečítané:  1179x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 10.

 

7. 5. 2016 / 18:57:09

Dnes „back to red“ a konecne sme sa stretli s Trizom a Hulvatom a s rodicmi pana Hulvata, tymto padom pozdravujeme a dakujeme za psychicku aj fyzicku pomoc! Cely den super so super ludmi, len to slapanie. Zajtra nas caka zase spolocne straveny den, Lisky aj Trizovci a Hulvatovci spolu, to je sila! Prave cakame na veceru v kupelnom stosi, kde sme aj ubytovani, babka demokratka na recepcii chvilku protestovala, ale nakoniec mame ubytko vsetci! Takze dobru noc priatelia, zajtra vyslap na Volovec, kde nas uz caka chatarko, ze vraj abstinent, no tesime sa. :D

 

Sedím na staršej drevenej stoličke s čalúnenou opierkou na chrbát, stôl je plastový, mierne sa kýve do pravej strany. Uvíta tak šesť až sedem ľudí. Stúpajúca para z keramickej šálky sa zráža na oknách a zahmlieva nám výhľad na slnkom zaliate panenské hory.

„Óóu, pozri Líška, aká je veľká!“ ukazujem Dominike klobásu s horčicou a dvomi drevorubačsky odkrojenými krajcami chleba, čo mi pristáli na stole. Len sa usmeje, zaželá mi dobrú chuť a chlipne si z horúceho čaju.

Na chatu sme sa dostali po zdolaní strmej zjazdovej dráhy, na ktorú už spomína len hrdzavý pamätník v podobe hornej kabíny vleku. Cestou sme obišli aj architektonicky zaujímavo navrhnutú kaviareň, ktorá je v letných mesiacoch ešte stále funkčná. Pozostatky lyžiarskej doby vo Volovských vrchoch teda ľudia využívajú veľmi zaujímavo a účelne. Cestou okolo statných stromov sme sa dostali až na neveľké parkovisko, ktoré nás privítalo červenou vlajkou s povzbudivým mottom, prichytenou na drevený kolový plot. Chata Erika je rozľahlá budova žltej farby s matnou hnedou strechou. Rovnako ako Lajošku aj túto chatu stihol za povstaleckých čias podobný osud. Nemci ju zničili a vypálili. Jasne dodržiavali príkazy führera, keď pri ústupe do ríše mali za sebou nechávať len pustatinu. Po skončení druhej svetovej vojny tu vyrástol menší zrub, ktorý bol schopný uchýliť až šestnásť ľudí. O rok nato začala pri malej drevenej útulni vyrastať nová chata Erika. Poblíž sa nachádza aj pamätník SNP s vystaveným delom, ktoré sa používalo v Kurskej vojne na východnom fronte.

Ujo chatár stojaci vo dverách, ktoré smerujú do reštaurácie, nás nemusel dlho presviedčať na výbornú klobásku. Vábeniu sme podľahli na prvý pokus. Hneď pri príchode nás oslovila teta za malým pultíkom s otázkou, či si ideme po pečiatku. Dnes sa tu totiž koná májový beh cez Volovské vrchy. Hlavami sme pokývali zľava doprava a našu pozornosť si získala iná pani obsluhujúca hostí za barom na konci miestnosti.

Výdatné raňajky práve zapíjam becherovkou, keď sa dvere s hlasným škrípaním otvoria a prídu dvaja starší ľudia. Rovnako ako my odbíjajú tetu prahnúcu po tom, aby konečne opečiatkovala nejakého súťažiaceho.

„Nie, nie sme bežci, čakáme na našich chlapcov turistov, idú až od Dukly, každú chvíľku by tu mali byť,“ hovorí sympatická pani v strednom veku.

V momente sa otáčam a pýtam sa, či náhodou nečakajú na Triza a Hulváta. Odpoveďou sú mi dva veľké úsmevy.

„Vy musíte byť Líšky!“ skríkne ujo a podíde ku mne.

„Presne tak,“ odpovedám mu pohotovo, „počkáme na hrdinov spolu s vami, ak môžeme.“

Ponuku s nadšením prijímajú a už sedíme za jedným stolom. Debata sa uberá všemožnými smermi, bavíme sa o našich zážitkoch prežitých na doterajšej ceste či o aktuálnom zdravotnom stave.  Z týchto ľudí priam vyžaruje dobrota. Kým Domča kecá s Julkou o boľavom kolene, stráca sa nám Dušan.  Vysoký nakrátko ostrihaný šľachovitý chlap s dobráckym úsmevom a uhľovočiernymi očami sa objavuje po pár minútach. Miska plná poldecákov ohnivej vody prezrádza, že bol pri pulte. Súri nás, nech to do seba rýchlo kopneme.

Dôvod paniky je zakrátko objasnený.

„Šup to do seba, máme tu niečo lepšie,“ hovorí potichu a z ruksaku vytiahne pollitrovú plastovú fľašku s čírou tekutinou. Asi zachytil môj podozrievavý pohľad, tak vysvetľuje podrobnejšie.

„Vo fľaške máme pálené, tridsaťročnú slivku, niečo také dobré ste isto ešte nepili,“ šibalsky hovorí tak, aby sme ho počuli iba my.

Krátky čas stačí na to, aby sa nám všetkým leskli oči. Samozrejme, čírou radosťou z dlhoočakávaného príchodu.

Dvere sa s hukotom roztvoria a vojdú dvaja urastení mládenci. Obidvaja majú vyšportované postavy. Prvý vchádza dohola ostrihaný chalan. Tmavohnedé oči a úsmev od ucha k uchu prezrádzajú, že pán, s ktorým som si práve štrngol historickou slivovicou,  je jeho otec.

V tesnom závese sa valí síce o niečo nižší, no rovnako sympatický mladík. Dlhšie svetlohnedé vlasy tancujú na hranatej tvári a modrými očami preskakujú zo mňa na Domču a zase späť. Zaraz nás spoznávajú. Pevné stisky rúk naznačujú, že sú to chlapi silní ako hory, no to mi bolo už dopredu jasné. Nie každý má guráž na takúto cestu.

Opojení ranným alkoholom nám Denverduke – Dušanova prezývka, ako nám prezradil jeho syn „Hulvát“ – navrhuje, aby sme zhodili ťažké batohy, čo nám kvária chrbty, a aspoň dnes si od nich odpočinuli. Spolu s manželkou Julkou nám sľubujú, že ich uvidíme spoločne s chalanmi až v Štóskych kúpeľoch.

„Julka nám ich dovezie na dohodnuté miesto a ja pôjdem dnes s vami, ak vám to teda nebude vadiť,“ navrhuje dnešný plán. Celý stôl s radosťou súhlasí a pomaly sa vydávame dobíjať pusté hory piati. 

Cesta uteká komfortne, cítim sa ľahký ako pierko. Každý krok si užívam, lietam si po východoslovenských horách, až mi je to divné. Značka nás vedie cez úzke kamenisté chodníčky. Krajina nám ukazuje všetky podoby krásy, holé rúbaniská sa striedajú s husto zalesnenými časťami. Ja s Domčou ideme pozadu. Chalaniská majú víťazné tempo, my sme naopak mierne limitovaní natiahnutým väzom na jedinom dievčenskom kolene v hore, no o to viac máme čas vychutnať si prírodu.

Kúsok pod rozhľadňou na Kloptáni sú dva otvorené zruby. Prvý je celkom zachovalý, druhému nemôžem spočítať diery v streche na prstoch ruky. Keď sme sa pripravovali na cestu, aj toto bola jedna z alternatív bivakovania v týchto na nocľah nehostinných krajoch.

Po náročnom výšľape skalnatým vrcholom nám svoju silu ukazuje drevená princezná nesúca názov zdedený po chrbte majiteľa, na ktorom stojí. Keď je pekné počasie, je možno dovidieť z Kloptáňa až na celé Tatry. Pri rozhľadni sa nachádza plechová skrinka. Vo svojom vnútri ukrýva vrcholovú knihu. Len pár krokov od nej vyrástlo ľudskou snahou skromné posedenie. Neprejde ani minútka a už ho okupujeme. Obedná pauza sa môže začať. Na stole pristávajú dobroty od výmyslu sveta, od kyslých gumených cukríkov až po nefalšovanú tukom prerastenú slaninu. Všetko zapijeme ostrou horkou pochúťkou a letíme dole.

Doslova.

Strmé zrázy striedajú strmšie. Pobyt v Štóskych kúpeľoch si musíme zaslúžiť. Kúpeľné mestečko učupené v panenskej prírode ponúka návštevníkom hlavne liečbu dýchacieho ústrojenstva. Hovorí sa, že majú najčistejšie ovzdušie na Slovensku. Severozápadná hradba hustých lesov nedovolí prenikať znečistenému vzduchu zo západu a severu. Jediná otvorená strana je orientovaná na juh, kde sa hora zváža do doliny. Odtiaľ fúka mierny južný vietor, tiež riedený prírodou Slovenského Krasu.

Kúpele sa skladajú z dvoch hlavných budov. Pred nami stojí novšia, jej anglický názov „Comporday“ vystihuje klasiku v našej krajine. To, čo je kvalitné, nemôže predsa niesť obyčajný slovenský názov. Druhá budova sa nachádza po našej ľavej ruke, ide o staršiu časť kúpeľov, no zato nesie krásny názov Slnečný lúč. Je umiestnená bližšie pri lese a dostať sa k nej dá po zdolaní mierne  stúpajúceho betónového chodníka. V pamäti sa mi odohráva scénka z posedenia na káve v Bardejovských kúpeľoch, kde som zarezervoval ubytovanie na tieto dni. 

Áno, jasne si spomínam, že starší ženský razantný hlas mi potvrdil rezerváciu v Gombrdej.

„Toto by mala byť tá budova, kam som volal, chalani,“ hovorím Trizovi a Hulvátovi, ktorí stoja vedľa mňa.

Hulvát si premeria najprv budovu, potom mňa a razantne vykročí vpred.

 „Tak to ideme skúsiť, dnes sme mali v pláne spať na Kloptáňi, takže sme si nerezervovali nič, no snáď budeme mať šťastie,“ odpovedá mi cestou na recepciu.

Posuvné dvere sa automaticky otvárajú a nás uchvacuje božsky zvodná kožená sedačka s dvomi gaučami rovnakej výroby. V duchu tam už všetci vegetíme, keď nás zrazu do reality  vracia starecký hlas vychádzajúci niekde z ľavej strany.

„Haló!“ kričí recepcia bez obsluhy. Pretieram si oči, pozriem ešte raz, no nikoho nevidím.

„Možno som len unavený,“ hovorím si pre istotu len sám pre seba, ak náhodou čudný hlas nikto iný nepočuje.

„Haló, mladí páni, no tu som, sem poďte!“

Až keď sa druhýkrát odtrhnem od gaučového sveta a podídem bližšie k recepcii, zbadám staršiu pani priam zakorenenú v kresle. Kratšie brčkavé vlasy sa jej hodia k veľkým okuliarom, ktoré si práve decentne napravila z koreňa nosa vyššie na oči. 

„Nemáme nič voľné, a mimochodom, keď máte v pláne spať vonku, tam chodí strážnik so psom, ktorého sa nebojí pustiť,“ strieľa bleskovo jedovaté slovné náboje odvážna babka, „myslím to tak, že ho aj pustí, teší sa na to!“  dodáva jedným dychom.

Dopredu sa predieram ja, oznamujem jej nebojácne, že už sme spolu telefonovali a mali by sme tu mať izbu pripravenú.

„Meno?“ zahundre.

„Slanina,“ odpovedám pevným hlasom.

Po chvíľke tichého pozerania do obrazovky sa zase ozve:

„Mám, môžete ísť na trojku, na chodbe zabočíte doprava, izba číslo osem.“

Kľúč mi podáva už len popamäti. Ľavú ruku vytasí do vzduchu a pravou, presvedčená o tom, že s nami skončila, šklbe myškou a ešte pre istotu druhýkrát kontroluje údaje v počítači.

Okuliarnatú ochechuľu pred nahnevaným Ondrom zachraňuje Trizo. Ešte to nevie, no má poslednú šancu zmeniť svoj postoj.

Na scénu nastupuje lámač ženských sŕdc. Skúša babku roztopiť, no nie je to ľahký oriešok. Isto o sebe vie, že už nie je najmladšia a ten mladý fešák za pultom by sa jej, ak by mal kde hlavu skloniť, ani na cestu neopýtal, keby u nej v meste zablúdil. Pár pekných slov, úsmev a sila prítomného okamihu nakoniec prebíja striktné pravidlá dôchodkyne. Má šťastie.

„Chlapci zlatí, mám pár voľných izieb tam v druhej budove, ale upratané nie sú. Tam vás pustiť nemôžem.“

Vnímam menšiu zmenu v tóne hlasu. Trizova taktika teda zaberá, hútam a sledujem, čo sa bude diať ďalej. Nasleduje dlhá debata. Všetci ju svorne presviedčame, že miesta, kde sme za posledné noci spali, sa zďaleka nerovnajú ich izbe, aj keby bola špinavá od podlahy po strop. Babka len počúva, zužuje oči a sem-tam si pretrie spotené čelo. Chlapci prisahajú, že za nič na svete neprezradia neumytú dlážku či pokrčenú záclonu, len nech sa v noci so psom naháňať nemusia.

Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou. Po dlhých rokovaniach sedíme za veľkým stolom v reštaurácii hotela Comporday, kde sa odohráva nefalšovaná retro zábava aj s retro účastníkmi. Húfy babiek ťahajú nesmelých pár dedkov tancovať. Chcú, či nechcú, musia.

Na stole nám pristáva hlavný chod večere. Kuriatko, ryža a pivko, hotová balada pre dušu, ale aj žalúdok, samozrejme. Čerešničkou na torte sú však dva kľúče čakajúce na svoj okamih. Jeden sa nachádza v mojom vrecku, druhý je bezpečne uložený v Trizovom. Kúpele Štós sú pripravené ubytovať na dnešnú noc o dvoch ľudí viac.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?