IX. Brána do Slovenského pralesa

Autor: Patrik Slanina | 26.4.2017 o 20:15 | (upravené 11.7.2017 o 22:08) Karma článku: 5,52 | Prečítané:  1363x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 9. 

 

6. 5. 2016 / 13:02:55

„Nevzdavaj sa svojich snov“ – pohlad na titulok knihy u Anicky v kuchyni nas este rano po kavicke dobil energiou ist dalej, tak sme sa pozbierali spat na Cermel a uz sme na chate Lajoska, :-) chystaju sa tu pripravy na zajtrajsi „maj a les“, Anicka, dakujeme! Bryndzove pirohy su uz cochvilka na stole, takej ponuke chatarky sa nedalo odolat! :-)

 

 

„Prezradím vám tajomstvo, chcete?“ pýta sa ma natešená teta, čo varí kapustnicu, prípravy na majáles vrcholia.

„Nóóó, chcem, som samé ucho, zatiaľ to vyzerá výborne,“ chválim rozrobené jedlo pri pohľade do veľkého hrnca, kde buble vriaca voda.

„Tajomstvo je v tom, že na dobrú kapustnicu potrebujete viac druhov mäsa, nie len jedno,“ povie a žmurkne na mňa.

„To potom hneď inak chutí, a ak chutí, tak je vždy dobre. Veď príďte aj vy na budúci rok, keď sa už teraz ponáhľať musíte,“ hovorí teta a pohľadom skáče raz na mňa a raz na vriaci kotol.

Pred chvíľkou sme dorazili na Lajošku. Horská chata učupená v kopcoch je nádherná. Spodok  je murovaný, izby na podlažiach sú obložené tmavým drevom a dokonalosť uzatvára sýtozelená plechová strecha. Z komína jemne stúpa biely dym. Lajoška má bohatú históriu, chata tu stála už dávno predtým, než sme my dvaja usadli za jej stôl.

Po prvej svetovej vojne bola schátraná a vykradnutá, ale na popud vtedajšieho predsedu odbočky Karpatského spolku Ľudovíta Konrádyho, sa kompletne zrekonštruovala. Po smrti Lajoša Báčiho, ako sa Ľudovítovi bežne hovorievalo, mu ľudia vzdali česť a chatu pomenovali po ňom. Lajoška po Viedenskej arbitráži pripadla Maďarom. Počas povstania slúžila raz fašistom, inokedy partizánom. Na konci druhej svetovej vojny ju sami maďarskí vojaci vyhodili do vzduchu. Neskôr v roku 1948 bol navrhnutý nový projekt, chata sa úspešne postavila a svoje historické meno Lajoška si pyšne drží dodnes.

Ranné slnko vystriedal mohutný mrak, ktorý sa rozhodol, že si celú oblohu nechá pre seba.  Spoločne s Paťkom sedíme vonku pri jednoduchom drevenom stole. Chata je postavená na strmom lúčnom zráze, zdola fúka nepríjemný studený vietor, preto si radšej obliekame bundy a zababušíme sa jeden do druhého. Kým čakáme na bryndzové pirohy a niečo ostré na zahriatie, prehrávam si v sebe všetky zážitky z dnešného dňa.

Prvá vec, čo sa mi v myšlienkach vybaví je otravný budík, ktorý začal vrieskať ešte pred svitaním. Síce by som to v nekonečných momentoch rozliepania ťažkých viečok nepovedala, no ráno na košickom Sídlisku KVP patrilo do kategórie výnimočných.

 Po prebudení som sa cítila odpočinutá ako nikdy predtým. Svieže telo ma poslúchalo na slovo, nahodili sme na seba čisté voňavé oblečenie a opustili komfortnú zónu bytu. Keď sme doplnili potrebné potraviny a lieky, vydali sme sa opäť na cestu. Na Čermeľ nás doviezla Anička, rozlúčili sme sa a pokračovali v dennej tortúre.

Pred nami boli dve možnosti každodennej dlhšej pauzy. Po prejdení rušného Bankova, kde okolo nás premávalo jedno auto za druhým, sme sa už pokojnou lesnou cestičkou dostali cez Kamenný hrb a Kuriškovú ku chate Jahodná.

Paťko sa tešil na pivo, ja na príjemne posedenie uprostred košickej prírody. Ani jeden však nakoniec spokojný nebol. Chata zívala prázdnotou, akoby okolo nej prešiel duch a všetko živé zobral so sebou. Vytratil sa spev vtákov, ba ani žiadneho človeka nebolo vidieť. Po prezretí nápojového a jedálneho lístka prilepeného pri dverách sme však ľutovať nemuseli. Či by nás tu vítali, alebo nie, prestávku spojenú s občerstvením by sme si nechali až na ďalšiu chatu.

Informačná tabuľa umiestnená pod mohutným bukom nás informovala, že tadiaľ vedie okrem Cesty hrdinov SNP aj cesta sv. Jakuba do Santiaga de Compostela. Paťko sa vo veci vyzná lepšie, pamätám si, že mi neraz spomínal jeho dobrého kamaráta, ktorý púť absolvoval.

Do poslednej hodinky cesty sa nám postavila mohutná zjazdovka. Ja podopieraná paličkami a  Paťko mohutnými, narýchlo nájdenými konármi sme ju sťažka, ale predsa nechali za chrbtom. Chodníček nás stále viedol do mierneho stúpania, čo som si náramne užívala, koleno akoby bolo znovuzrodené. Včerajší fyzický a psychický relax mi náramne pomohol. Po prejdení posledného vrchu so smiešnym názvom Pišiverka sme sa ocitli na lúke s krásnou chatou uprostred.

Lajoška nás privítala silnou arómou lahodnej kapustnice...

 

 

6. 5. 2016 / 17:38:21

Hlasime sa paradoxne z modrej znacky, pretoze sme zostupili do malebej autentickej dedinky Zlata Idka, kde sme ubytovani v rekreacnom zariadeni – caka nas biliard a vecera, :-) zajtra sa snad pokochame vyhladom na Vysoke Tatry z vyhliadky Kloptan a svoju zajtrajsu put ukoncime v kupeloch Stos. Zdravia vas vyborne zrelaxovane Lisky! 

 

 

Naša návšteva v Slovenskom Rudohorí je zatiaľ kratšia ako deň. Zdolávame jeho najväčšiu časť – Volovské vrchy. Ťahavý chodník vedúci od Lajošky je rovinatý. Hlinený terén je ohraničený hustou žltkastou trávou, kde-tu zakopneme o menšie kamene nedbalo vytŕčajúce na jeho povrchu. Tieto Bohom zabudnuté vrchy sú známe tým, že ich veľa turistov nevyhľadáva. Že vraj tu nie je čo vidieť. Scenérie sa opakujú pravidelne v tom istom cykle – paseky, popadané stromy a nepriechodné cesty. Prechádzame okolo dvoch alternatívnych vybočení, značky hlásia odbočky ku zaujímavému miestu s netradičným názvom – Loreley I a Loreley II. Otázka, či sa pôjdeme na túto záhadnú americkú krásu pozrieť, zračí v našich očiach. Jeden spoločný pohľad, a všetko je nám jasné. Prvoradý cieľ je červená cesta, všetko ostatné by nás len zbytočne vyčerpávalo. Schádzame do Idčianskeho sedla, aj keď vieme, že by sme dnes bez zbytočných útrap stihli aj chatu Erika priamo na hrebeni. Keď sme sa ale pripravovali na cestu, internet nás dôrazne vystríhal, že chata je nedostupná bežným smrteľníkom. Vraj ju chytili chamtivé ruky súkromníka a zmenili na nepoznanie. Rozhodujeme sa teda zostúpiť do ojedinelej dedinky. Kráčame mierne dolu, les je síce jednotvárny, ale krásny. Cestu nám krížia dvaja chlapi ako hora. Majú namierené tam, odkiaľ ideme my. Na Lajoške je dnes oslava, zbytočne ich nezdržiavame a pokračujeme každý po svojom. Dedina sa začína znenazdajky, chvíľku za menším okrúhlym jazierkom, pred ktorým sa majestátne skláňa mohutná breza, začínajú prvé domčeky. Veľké drevenice striedajú menšie staré domy, ktoré museli byť svedkami mnohých obecných míľnikov.

„Dobrý deň, kamže, kam?“ zo zamyslenia ma vytrhne pán v strednom veku, smerujúci k nám cez svoj veľký dvor ,na ktorom sa vyníma zelený vojenský džíp.

Rýchlo si ho premeriam a zaraz odpovedám: „Schádzame z červenej, mali by ste tu mať podľa všetkého nejaký penzión, potrebujeme na noc hlavu zložiť.“

„Myslíte asi rekreačné zariadenie, to sa ale nachádza až na samom konci dediny, až tam ďaleko,“ prstom ukazuje do lesov, ktoré obkľučujú skromné ulice neveľkej obce.

Pozerám do lesa a snažím sa správne porozumieť slovami opisovanej mape, no nechápavý výraz mojej tváre hovorí za všetko. Ani sa nenazdáme, a už ujo telefonuje s kamarátom, či nemá náhodou cestu okolo „rekreačky“ Idka.

Plán vychádza dokonale.

Ťažké batohy hádžeme do priestranného kufra novučkej Octavie Combi a spolu so šoférom frčíme za komfortom štyroch stien.

Víta nás priestranná vstupná hala, v jej strede sa nachádza menšia recepcia s červeným obrusom, na ktorom je umiestnený lesknúci sa zvonček. Miestnosť má okrem vchodových, ďalšie troje dverí. Prvé vedú do hotelovej reštaurácie, z druhých sa ozýva barová hudba a na tretích visí nápis „ubytovanie“.

Celé je to tu odeté do luxusného kabáta, začínam byť neistý. Rozmýšľam, či som si náhodou nezamenil položky – cenu za izbu a cenu za osobu.

V hale stojíme sami, podídem k pultu a stlačím zvonček. Obsluha po pár sekundách prichádza, po menšom rozhovore sa ubytovávame na prvom poschodí, izbu máme hneď oproti schodom. Vysoké biele stropy, staré, no udržiavané okná a veľká manželská posteľ nás robia šťastnými, Nemôžem uveriť, že tá cena je za celú izbu, nie len za jediného návštevníka.

...

Vyhriata lavička umiestnená pred žlto-modrou budovou, do očí bijúcou s kontrastom všadeprítomnej zelene lesov nám príjemne uvoľňuje chrbtové svalstvo. Pokrčené tváre žmúria do slnka a studené pivko lahodne tečie krkom. Moje oči spočívajú na panoráme vrchov, široko-ďaleko nie je okrem tejto menšej usadlosti nič. Volovské vrchy sú najdlhší horský krajinný celok na Slovensku, stotridsaťpäť kilometrový hrebeň spájajúci Košice s Dobšinou a Dedinkami. Opustené vrchy patria medzi najvýznamnejšie územie pre hniezdenie vzácnych druhov vtákov. Môžeme tu stretnúť bociana čierneho, orla skalného alebo aj sokola rároha. V hlbokých lesoch nechýba ani medveď či vlk. Máme sa teda na čo tešiť.

Večer porušujeme zákony ne-civilizácie a zapíname televíziu, naši hokejoví bratia totiž hrajú prvý zápas na svetovom šampionáte. Ich súpermi sú Rusi, hra je dynamická, komentátor na ČT2 ledva rečou sekunduje rýchlosti zápasu.

Skôr počúvam, ako pozerám, moja pozornosť patrí chlapcom, ktorí putujú v tesnom závese za nami. Cez internetový portál, kde pravidelne píšeme našim fanúšikom, sledujeme aj ich. Dnes si užívajú pivo na Lajoške a pýtajú sa všetkých bohov nad nami, kde sme my, keď sme svätosväte sľubovali, že tam tento večer budeme. Cez komentáre sa s nimi snažím spojiť. Mojím plánom teda je naznačiť im, že by sme sa mohli stretnúť na našej ďalšej zástavke, v kúpeľoch Štós. No mobil je, žiaľ, hluchý, žiadna odpoveď neprichádza. Chalani už asi spia. Telefón teda vypájam z funkcie a posielam vnútorný sľub naším českým bratom, že moje oči už budú patriť len ich hokeju. Slovo zase nedodržiavam, viečka mi každou tretinou oťažievajú a až ráno sa od Domče dozvedám, že „pepíci“ ulovili ruský skalp.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?