VIII. Človek je učeň a bolesť je jeho majstrom

Autor: Patrik Slanina | 23.4.2017 o 17:26 | (upravené 11.7.2017 o 22:07) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  1434x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 8.

 

5. 5. 2016 / 08:42:04

Ranajky v Kysaku. Dnes som vyrazila v dost zlej nalade... nohy bolave, uz aj opuchnute, tak sme ich ofacovali a ide sa dalej! Odvcera vecera prezivam svoju prvu krizu. Lisiak to so mnou zvlada, :-) povzbudzuje ma a dodava mi silu a chut pokracovat. Tesime sa do Kosic na Anicku, :-) mame krasne pocasie, nech nas len sprevadza aj nadalej. Lisiak vykupil asi pol potravin, hor sa do toho, :-D mnam!

 

 

Izba je celá ponorená do tmy. Zastarané závesy sú stiahnuté až na samý okraj okennej rímsy. Prehadzujem sa už asi stýkrát, pri každej rotácii cítim koleno. Viem, že toto nie je dobré. Tajne som dúfala, že noc vylieči ubolenú nohu, no namiesto toho mám pocit, že predkolenie a spodná časť stehna len viac opuchla. Koleno skoro nemôžem zohnúť. Nechcem, aby zazvonil budík, nech noc trvá aspoň ďalší mesiac, nech má moje telo šancu na regeneráciu, nech má moja duša šancu na spevnenie.

Cŕŕŕŕŕn! Cŕŕŕŕŕŕn! Neomylne sa s nepríjemným hukotom opakuje Paťkov telefón.

Noc skončila.

Skutočnosť ma dobieha závratne rýchlo. Sadnem si cez posteľ. Skúšam zatlačiť ľavú nohu do zeme, no hneď, ako to skúsim, silno ma v nej pichne.

„Hovorím ti, ty to nedáš!“ smeje sa vo mne zákerný hlas reality.

Razantne ho zruším a idem sa baliť. S nevôľou privolím aj opätovnému obviazaniu uboleného miesta. Viem, že Lišiak mi chce len to najlepšie, no obväz mi so škodoradosťou pripomína, že len tak pre srandu na mojej nohe nie je.

Vyrážame.

Bolí ma každý krok, je jedno, či ideme hore, dolu, alebo rovno. Kráčame popri Hornáde, široké koryto rieky nás postupne vedie až do samého srdca Kysaku. Cestu ani nevnímam, mysľou som úplne inde. Myslím na mamu, tata, brata a sestru. Myslím na teplú ruku domova, na miesta, kde sa cez bolesť neprekračuje, kde sa odreté kolienko pofúka, jemne pobozká a dožičí sa mu toľko potrebný pokoj. Nie ho preháňať cez bláznivé údolia a závratné stúpania.

Ach, z ťažobných myšlienok precitám, až keď cítim mokré ponožky, prechádzame cez vysokú trávu zmáčanú od rannej rosy. Paťko ide pár metrov za mnou, kráča ako duch, od momentu, ako sme vstúpili do lesa, nepovedal ani slovo. Viem, že ma necháva utriediť si neľahké myšlienky, no aj tak cítim jeho spaľujúci pohľad priamo na chrbte.

„Mala si si dať návleky, keď budeš mať vlhké nohy, ľahko môžeš prechladnúť,“ vetu akoby hovorili cez Lišiakovu mentálnu silu samé stromy husto vyrastené okolo cestičky.

Síce noha bolí, no zrýchľujem tempo, nechcem, aby ma počul smrkať, ranná rosa totiž zachvátila aj moje oči. Cítim, ako mi po lícach steká teplý prúd vody.

Plačem.

Som rozhodnutá, že v Košiciach sa moja cesta končí. Tak veľmi som chcela, tak som chcela dokázať svetu aj sebe, že na to mám, že mám šancu spraviť niečo geniálne, niečo väčšie ako ja. Ale teraz vidím že nie. Každý krok ma o tom presviedča.

Nechcem, aby ma niekto ľutoval, nie som chudera odkázaná na sladké reči o tom, aká som aj tak dobrá a vytrvalá.

Nechcem, aby sa so mnou niekto vôbec bavil.

Chcem len ísť.

Sama.

Kašlem na bolesť.

Kašlem na Kysak.

Kašlem na všetko.

Zastavujem.

Sadám si na zrezaný pník pozdĺž rieky, v hlave mi hučí milión myšlienok, no ja ostávam ticho. Počujem len narážanie spenenej vody o ostré kamene Hornádu a niekde v diaľke kroky približujúce sa ku mne.

...

Kysak je menšia obec uložená v doline, ktorá je obkľúčená pohorím Čierna hora. Nevýrazná dedinka má síce len niečo cez tisíc obyvateľov, no ročne tadiaľto prejdú desaťtisíce ďalších. Môže za to vlaková stanica vytvárajúca železničný uzol spájajúci východ Slovenska s Bratislavou a Žilinou.

Kysacká železnica bola dôležitým miestom aj za čias povstania. Kým si Sovieti spolu s Československou armádou prerážali cestu cez Dukliansky priesmyk na pomoc okupovanému Slovensku, vlaková stanica hostila na trinástej koľaji pancierový nemecký vlak. Strhli sa tu početné boje medzi nemeckými vojskami a partizánmi, potichu podporovanými aj samotným obyvateľstvom Kysaku.  Keď však fašisti zistili, že ľudia z dediny napomáhajú povstalcom, tvrdo za to zaplatili. Na Vianoce boli sústavne bombardované ako obec, tak i hlavná železničná stanica.

...

Sedím na drevenej lavici vyhriatej od slnka, umiestnenej na kopčeku. Lavice patria blízkemu pohostinstvu spojenému s potravinami. Som tu sama. Paťko mi práve plní ďalší sen o dokonalých raňajkách. Majú obsahovať všetko, od údených syrov až po nanuky. Z lavičky mám krásny výhľad na celú dedinku. Kysackou dominantou je kostolík zasvätený patrónke filozofov a kazateľov Kataríne Alexandrijskej, ktorej sa stalo osudným šírenie kresťanskej viery za dávnych čias panovania rímskeho cisára Maxentia.

Medzi mnou a božím chrámom je dolina Paldzínskeho potoka, kde sú rad za radom postavené rodinné domčeky. Ich lesknúce sa strechy mi pripomínajú blížiace sa leto a vytvárajú na tvári úsmev. Takú výraznú zmenu za krátky čas som teda nečakala, koleno síce bolí rovnako, no svet vôkol mňa vnímam inak.

Psychická slabosť je veľakrát nebezpečnejšia ako fyzická. Psychika nás môže priviesť až na kraj šialenstva, ľudská myseľ je totiž nastavená tak, že vidí len to, čo chce, aby videla. Ja som cez bolesť videla len to zlé, vnímala som len bolesť okupujúcu mi celú nohu. Oko síce vnímalo slnečné lúče predierajúce sa cez konáre stromov a ucho pôvabný zvuk zurčiacej rieky, no mozog prepustil len bolesť a ťažobu, na ostatné nebolo miesta.

Keď som pred hodinou započula prichádzajúce kroky, vedela som, že patria Lišiakovi. Postavil ma zo zeme a silno ma objal. Tvár mi schoval do mocných dlaní a privinul si ma k sebe. Pripomenul mi, prečo sme tu. Nie je dôležité prísť do cieľa, my v ňom totiž stále sme. Naša cesta nie je závod o prvenstvo. Je to súhra človeka a prírody, nie je tu miesto na niečo nečisté, zúfalé alebo ťažobné. Cesta nás má učiť, a keď máme prísť len do Košíc, tak tam skončíme. Skončíme spolu. Jedno telo, jedna duša. Presne ako sme začali.

V ten moment by som prisahala, že som počula v Hornáde hlasné čľupnutie, akoby som ťažký balvan, čo som na seba naviazala za posledné dni, celou silou hodila do rieky a nechala ho tam. Zabudnutý a nepovšimnutý v perejach spenených vĺn.

 

 

5. 5. 2016 / 13:57:24

Hlasime sa z chaty Hresna, nad Kavecanmi, tesne pred Kosicami. Skoro od Kralovej studne sa k nam pridal pan, druhy turista, ktoreho sme doteraz stretli, neskutocne. Dame si maly rychly obed a sup na Cermel s malou odbockou na Hlavnu ul. Milujem Kosice, tak ich trosku Lisiakovi ukazem, :-) nohy uz posluchaju a nalada je suprova. ;-) Krasny den!

 

 

Ak som sa pri raňajkách cítila dobre, tak teraz stojac na skalách Jánošíkovej bašty, pozorujúc pokojné Lodiny – Malú a Veľkú, ktoré Hornád prerezáva na dve rovnomerné časti, sa cítim výnimočne. Ostrý jarný vzduch mi naráža do tváre. Stojím opretá o vysoký kameň vyrastajúci priamo zo skaly. Paťko je na druhom konci vyhliadky, telefón drží vysoko nad hlavou a zameriava ním celú scenériu. Má to ťažké, do hľadáčika musí vopchať  mňa a zároveň celú Kysackú dolinu. Spraví pár cvakov a spokojný sa vracia ku mne. Dnes síce končíme kvôli mojim zdravotným problémom už v Košiciach, no pred nami je stále hodný kus. Cesta nás vedie cez okrajové pásmo začínajúcich Volovských vrchov. Je to skôr prechádzka, ani nestúpame, ani neklesáme. Statné listnaté stromy striedajú menšie kríky a sem-tam zo zeme vylieza skala. Reliéfom sa veľmi podobajú Malým Karpatom na západe Slovenska, čo mi s radosťou potvrdzuje aj Lišiak. Pripomína mu to blízkosť ďalekého domova.

Z monotónnej prechádzky nás dostáva až počasie. Po zdolaní Prieloh, druhého najvyššieho kopca v okolí, zacítim na tvári silnejší poryv vetra. Prekvapená pozerám na Paťka, sme v hlbokom lese, všade okolo sú stromy. Aby sa vietor dotkol až mojej tváre, musí byť veľmi silný.

Slová mi o chvíľku potvrdzuje aj hlasný hrom, síce je len pár minút po dvanástej, z východu  sa k nám ženie čierňava. Pred nami je ešte najvyššie položený vrch dnešnej trasy. Nemôžeme si dovoliť ostávať v búrke tak vysoko, uvedomujem si to. Zatnem zuby a zvyšujeme tempo, koleno síce bolieť neprestalo, ale napodiv to ide. Spomínam si na slová môjho otca, svojho času mi nehovoril Dominika, ale Niké. Keď som ho žiadala o vysvetlenie, povedal mi len, že Niké je bohyňa víťazstva.

Tentokrát povzbudená hlavou a pyšná v srdci zdolávam spolu s Paťkom aj Vysoký vrch a sedlo Repy, kde nám stromy hompáľajúce sa vo vetre akoby kývajú na rozlúčku. Párkrát ešte zahrmí, no vietor duje ďalej a silou-mocou posúva búrkové mračná preč z košických lesov.

Smerujeme na Kráľovú studňu, popri ceste na nás neustále číha mohutný šedý múr oddeľujúci les na prírodu všetkých a na prírodu jednotlivca. Obaja hútame, čo by to mohlo byť a prečo to tu vlastne špatí inak nádhernú prírodnú scenériu, keď nám zrazu do myšlienok vbehne mužský hlas.

„Dobrý deň!“ zakričí krík po mojej pravej ruke.

„Dobrý,“ odpovedá mu Paťko.

Podídem bližšie, nech prídem na to, prečo sa môj milý s kríkom rozpráva a záhadu razom odhaľujem. Za hustým šípkovým kríkom vyrastá zo zeme hrubý peň, na ktorom sedí sympatický dedko. Staré montérky má pedantne uviazané a žltú štvorčekovú košeľu starostlivo zakasanú. V ruke drží štíhly drevený konár, ktorý mu je verným spoločníkom na cestách, slúži mu na podopieranie. Ponúkne sa, že nás odprevadí až na chatu Hrešná, dáme sa s ním teda do reči. Odhaľuje nám tajomstvo múru po našej ľavej strane, patrí zvieratám z veľkej Kavečanskej zoo.

„Ťahá sa až hentam poniže,“ opisuje nám situáciu a palicou sa zaženie do vzduchu, aby nám lepšie ukázal smer, kam sa máme dívať.

Debata sa uberá rôznymi smermi, Paťko s ním preberá aktuálnu politickú situáciu na Slovensku, ja som zase zvedavá na jeho Kavečanskú minulosť a znalosť košických lesov. Zdá sa mi, že neprešlo ani desať minút od náhodného stretnutia, a už sme na rozľahlej lúke s malou chatou uprostred. Neveľká chata postavená celá z dreva slúži celoročne, v lete ochotne načapujú turistom studené pivečko, v zime zase prilejú lyžiarom do čaju o kvapku rumu viac, aby sa zohriali zvnútra.

Rozlúčime sa s milým deduškom a sadáme si za vonkajší stôl s výhľadom na panorámu mesta, v ktorom som tri roky drala vysokoškolské lavice.

 

 

5. 5. 2016 / 19:53:18

Kosice kosice? Ta hej, kosime. Cermel, Kosice, :-) hned ako sme sa osprchovali a najedli paradne, tak sa taaaaak rozprsalo... stihli sme vsetko a nezmokli sme! Pekny vecer, priatelia, myslime na vas, myslite aj vy na nas. :-)

 

 

Keď som po gymnáziu rozmýšľala, čo študovať ďalej, padla voľba na fyzioterapiu. Skúšky som úspešne absolvovala v Piešťanoch aj Košiciach. Pri rozhodovaní ma zlákalo väčšie mesto, a vôbec neľutujem. Zažila som tu krásne tri roky. S Aničkou sme boli spolužiačky, no viac sme sa zblížili až po štúdiu, keď sa naše cesty stretli najprv v Bratislave a potom v Nemecku.

Kráčame na Čermeľ, severnú časť Košíc, kde sa s ňou máme stretnúť. Práve schádzame posledným strmým asfaltovým kopcom. Hodiny ukazujú niečo po druhej poobede, z čoho sa obaja vytešujeme. Brány pohostinstva sa nám otvárajú v Ovečke. Výčap s milým názvom, situovaný na križovatke ciest, je útulný. Zhadzujeme ťažké batohy a nechávame sa unášať na vlne nastupujúceho oddychu. Dnes nás už okrem cesty na byt Aničkiných rodičov nečaká nič. Chcem síce Paťkovi predstaviť Košice, ich bájnu Hlavnú ulicu, spievajúcu fontánu či spraviť radosť chuťovým bunkám zmrzlinou z Aidy, no to sa dá všetko klasifikovať ako príjemné prechádzky bez dvadsaťkilového batohu na našich pleciach.

Nestihnem si ani upiť z horkej pivnej peny, keď náš čašník stojí za výčapom znova. Tretie pivo pristáva na stole Aničke. Prišla len päť minút po nás. Vrúcne sme sa zvítali, predstavovať Lišiaka nebolo treba, vzájomne sa poznajú tiež z práce, všetci traja sme zarezávali ako fyzioterapeuti v hlavnom meste.

Aničke ani nemusím nič hovoriť, za ten čas, čo sa poznáme, mi ľahko číta z tváre, čím prechádzam. Ubolená jej padám do náručia, silno sa vystískame, a cítim, ako sa mi do tela dostáva ďalší príval energie. Paťko odbehol k blízkemu turistickému hríbiku učupenému pod masívnymi bukmi skontrolovať časy zajtrajšej trasy, my sme zatiaľ prezreli autobusové linky smerujúce do mesta. Dopijeme pivo a môžeme vyraziť.

Cesta na byt nám netrvala dlho, síce si nás niektorí domáci podozrivo premeriavali, no v bezpečí sme prišli až na košické Sídlisko KVP, kde nás vo svojich príjemných priestoroch privítal byt našej dobrej kamarátky...

Stojím celkom nahá v útulnej maličkej sprche. Horúca voda mi príjemne zahrieva celé telo, preniká mi do každého póru na pokožke. Nikam sa neponáhľam. Vlhkou špongiou si zmývam z tela všetky telesné bôle. Tečú do čiernej diery na konci plastovej dlážky a dávajú na seba zabudnúť vo večnej ničote vodného odtoku. Och, aká som rada. Cítim ako rastiem, doslova dostávam krídla. Myseľ sa uvoľňuje a rany zaceľujú. Viem, že som na druhej strane. Prešla som ťažkou fázou, porazila som samu seba a som pripravená ďalej bojovať, s cieľom pokoriť našu krajinu. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?