Červená - Kapitola 7.

Autor: Patrik Slanina | 19.4.2017 o 20:12 | (upravené 25.4.2017 o 16:47) Karma článku: 4,43 | Prečítané:  733x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. 

 

4. 5. 2016 / 07:33:16

Zdravime z Presova! Vcera po 3 dnoch sme si pochutnali na vybornom jedle – sackove polievky a zlepene cestoviny s tuniakom su fantasticke, ale udene koleno a bryndzove pirohy su lepsie. :-) Zobudili sme sa v teple po tvrdom spanku, Liska dva sa dobali a ideme taxikom spat do Velkeho Sarisa smerom na Kysak. Pluzgiere nepribudli, :-) len hneva moje koleno (Liska jedna)... Patko mi ho namastil a obviazal, a tak sme pripraveni pokracovat. :-) 

 

 

„No čo, pripravená?“ pýta sa ma pobavene, keď stojí pred mohutnými čalúnenými dverami.

V pravej ruke zviera kľúč, drží ho ani nie centimeter od kľúčovej dierky. Po nociach v kamennej chate bez tepla či v drevenej búdke na rozhľadni a po dnešných nekonečne dlhých kilometroch pretkaných asfaltom sa cítim uťahaná ako posledný ťažný kôň.

Vykrojím nasilu úsmev od ucha k uchu a zavelím:

„Pripravená! Otváraj, Lišiak môj, nech už to máme za sebou!“

Paťko potisne zlatú kľučku v tvare gule a ocitáme sa akoby v inom svete.

Veľká izba je spojená s balkónom, ktorý ponúka výhľad na nefalšovaný moderný svet. Počarbané bytovky pyšne stojace na okraji hlavnej cesty, kde s rachotom a občasným zatrúbením premávajú autá. Industriálnu symfóniu dokresľuje džavot detí naháňajúcich sa po starom a ošarpanom detskom ihrisku. Tráva je spolovice vytrhaná, na niektorých častiach vyschnutá a červené či zelené preliezky si ešte pamätajú komunistov.

Veľké presklené dvere dovoľujú vidieť z balkóna rovno do obývačky. Plochý televízor vyzýva na súboj moderný gauč z čiernej kože, umiestnený oproti. Naša spálňa je situovaná úplne vzadu, zatvára sa masívnymi dverami vyrobenými z ebenového dreva. Okrem manželskej postele a dvoch stolíkov sa tu nenachádza nič. Vyhovuje mi to. Mám rada jednoduchosť.

Sedím a sledujem paru vychádzajúcu z kúpeľne. Paťko sa sprchuje, zmýva zo seba celodennú drinu. Kreslo mi obopína celé telo. Čierna koža ma príjemne chladí, jemne sa mi dotýka chrbta, nôh aj rúk. Zakláňam hlavu a relaxujem.

„Chválabohu, že mu nič nie je,“ víria mi hlavou myšlienky, „nemá ani pľuzgiere a pomáha mi, ako najviac vie. Snáď to zvládnem, nechcem ho sklamať, nechcem sklamať seba,“ dookola si opakujem s upreným tupým pohľadom do stropu.

Posteľ v spálni je ku mne priateľská, ponúka mi nadýchané snehovo-biele periny. Láka ma, a tak odolávam len krátku chvíľu. Dvere zavreté natesno neprepúšťajú okrem svetla ani žiaden hluk. Lišiak je ešte v obývačke, myslím, že chystá plány na zajtrajší deň. Hodiny nad hlavou mi jemným ťuknutím oznamujú každú novú sekundu na tomto svete, viečka mi oťažievajú, ponáram sa do snového mora. Plávam v hlbinách ticha a pokoja, spánok ma unáša ďaleko preč od všetkého, s čím ťažko bojujem v reálnom svete.

Čas je neúprosný, akoby budík len čakal, kedy zavriem oči, aby sa v ďalšej sekunde hneď rozozvučal. Mám pocit, že som ani nespala, ručičky ukazujú na číslo šesť. Posteľ je prázdna. Paťko včera spomínal, že skoro ráno skočí do obchodu pre nejaké dobroty, ktoré mi zlepšia náladu.

Únava sa na mne podpisuje hrubými písmenami. Koleno mi pri krátkej ceste do kúpeľne súhlasne dáva za pravdu, máme toho dosť. Tvárou mi preteká ľadový prúd vody, dodáva do tela potrebné elektrické náboje a životná tekutina ma preberá.

Práve si nanášam na ubolené koleno liečivý krém, keď buchnú dvere. Spolu s Lišiakom prichádzajú aj vône nákupu, cez priesvitnú tašku vidím obľúbený čučoriedkový jogurt a sladké pečivo.

 S chuťou sa do toho pustím. Jedlo ma upokojuje. Keď spoločne dojeme, rýchlo sa oblečiem, pre istotu skontrolujem ešte raz všetky izby, či sme tu nenechali nič podstatné a ani sa nenazdám a už sedím v taxíku kľučkujúcom medzi odstavenými autami.

Mladý muž, ktorý nás vezie, nám situáciu na cestách razom vysvetľuje:

„Tu v Prešove, to je hrozné s tou dopravou. Obchvat tu mali stavať, cesty mali byť dávno hotové, ale hovno, všetko sa pokradlo a my sme odkázaní stáť pol života v zápche,“ približuje nám situáciu na východe republiky.

Lišiak sediaci vpredu ho ubezpečuje, že na druhom konci je to také isté, ak nie horšie. K šarišskému pivovaru sa dostávame so zdržaním pár desiatok minút, no nie sme z toho vykoľajení. Príroda nám totiž termíny schôdzok nedáva, vždy nás vrúcne privíta, či ideme skoro ráno, alebo sa ženieme za nebezpečnými nočnými zážitkami.

Obitý chodník nás vedie cez celú pivovarnícku dedinu. Je stredajšie ráno, zdravíme sa s dôchodcami, niektorí majú namierené do obchodu, iní držia v rukách malé žlté lístočky, za ktoré na pošte pravdepodobne dostanú balíček. Nasledujúca obec je vzdialená päť dlhých a tvrdých kilometrov. Snažím sa čo najviac odľahčovať ranené koleno tak, že prenášam viac váhy pri chôdzi na druhú stranu tela. Keď ma začne bolieť zo zlej polohy protiľahlý bok, chvíľku si odpočinieme a po pár minútkach pokračujeme.

Malý Šariš nás víta podobne, slnko nám svieti do tvárí a my pomaly, ale isto ukrajujeme z nepohodlného úseku. Pri miestnom kostole stretáme pár žien v starších blúzach. Sú v družnej debate, motyky na ich ramenách prezrádzajú, že majú dnes pred sebou tiež náročný deň.

Paťko im hlasno zapraje veľa zdravia a spoločne obdarení úsmevmi pracovníčok opúšťame aj druhú šarišskú dedinku.

 

 

4. 5. 2016 / 10:41:24

Cemjata. Prihovoril sa nam panko – znackar tohto okolia, :-) pozdravujeme! A ze nas vsetkych na ceste SNP sleduje je povzbudzujuce. Cesta je fajn, prijemna. Do Kysaku uz len kusok.

 

 

Chodník strieda cesta, snažíme sa ísť opatrne po krajnici, turistické značky sú umiestnené ďaleko od seba. Netreba ich, niet kam zablúdiť, asfalt nám spoľahlivo ukazuje smer. Nezáživná prerušovaná biela čiara v strede nás vedie až po hranicu lesa.

Obchádzame dve väčšie strelnice, ktoré sú umiestnené po oboch stranách v krátkej stromovej časti. Na tomto krátkom úseku je zaujímavé to, že v mieste, kde teraz stojí výcviková časť pre vojakov alebo policajtov, za čias Rakúsko-Uhorska tu páni zvádzali duely s pištoľami. Prežil len jeden, preto právom toto miesto nieslo charakteristický názov – Zabíjaná. Lesná cestička v tvare S sa zvažuje dolu. Do tela stihnem ledva nabrať čerstvý lesný vzduch, keď sa znovu ocitáme v civilizovanom svete.

Cemjata je malá dedinka patriaca pod Prešov. V minulosti bola známa kúpeľmi s liečivými minerálnymi vodami, no po druhej svetovej vojne ich zrušili. Nahradil ich dodnes stojaci domov dôchodcov. Približne uprostred malej usadlosti zastavanej hlavne z pravej strany sa nachádza biely altánok, má punc gréckych stavieb. Oblúkovitá strieška je podopretá ôsmymi antickými stĺpmi, okolo nej sa nachádza pár košatých stromov, ktoré nedočkavo vítajú leto. K altánku vedie úzka cestička lemovaná kvetmi. Návštevníkov dovedie až ku minerálnemu prameňu dediny – jedinému pamätníku na zlaté kúpeľné časy.

Pár metrov pred pekne upraveným parkom je učupené menšie pohostinstvo. Vnútro má síce skromné, no návštevníkov láka otvorená terasa plná zaujímavo vyrezávaných drevených lavíc. Pri jednej z nich sedia dvaja mladí ľudia, muž a žena. Obaja majú obrovitánske ruksaky a nejaké čudné odznaky na hrudiach, pivko sa im odráža v očiach a sála z nich pohoda.

„Zdravím vás, deti, vy ste tí esenpéčkari, nie?“ prihovorí sa nám sympatický starší pán.

„Líšky, však?“ hodí do pléna otázku, no nedá nám ani čas na odpoveď a pokračuje, „sledujem vás deň čo deň, ako sa darí?“

V sekunde vstávam od stola, veľmi si vážim takúto vzácnosť. Na znak rešpektu mu chcem stisnúť ruku a pozrieť do očí – ako muž mužovi.

„Dobrý deň prajeme, veru, sme to my a dobre sa nám kráča,“ hovorím pevným hlasom a dodávam, že teraz sa nám ešte lepšie bude, keď nás takto milo prekvapil.

 „Neskončili ste vy náhodou včera v Prešove?“ pýta sa zvedavo a vyloží si nohu na lavicu pri mne.

„Áále kde! Dali sme si len menšiu zachádzku, neboli sme tam ešte, tak sme sa vláčikom zviezli popozerať mesto a vyspať sa tam. Ráno sme sa, samozrejme, poslušne vrátili na miesto, kde sme značku opúšťali,“ líčim mu našu situáciu.

Nechcem, aby si myslel, že si cestu uľahčujeme. Podľa jeho výzoru usudzujem, že les mu je priateľom, o chvíľku nám to aj sám dokazuje tvrdením, že je tamojším značkárom.

„Po ceste dobre sledujte červenú, čaká vás teraz menšie prevýšenie, ale nič sa nebojte, nedostanete sa ani na štyristo metrov, keď sa lesná cestička začne pokojne zvažovať až do Janova.“

Poďakujeme sa za cenné informácie, aj za menšiu medvediu výstrahu. Medzi rečou nám totiž prezradil, ako sa raz len s veľkým šťastím vyhol zatúlanému predátorovi z vyšších vrchov. Na stole ostávajú o chvíľku už len dva prázdne pollitrové poháre, po ktorých pomaly steká galantne načapovaná hustá šarišská pena.

Čas ísť ďalej.

Rozlúčime sa, navzájom si poprajeme všetko dobré a pokračujeme. Nútim hlavu, aby si zapamätala prosbu našej novej známosti, nech sa pozorne pozeráme na značky, a ak by sme mali pocit, že niekde dajaká chýba, alebo je nebodaj nazvyš, nech mu cez komentár na internete o tom napíšeme. Očami bystrím po každom strome. Ak zbadám značku, snažím sa v hlave odmerať kus cesty až po ďalšiu červeno-biele značenie. Sledujem lesné križovatky, no chyby nenachádzam. Pomaly si začínam myslieť, že príbehy o zblúdilých dušiach, ktoré sa snažili prejsť pešo našu zem a práve zlé značenie ich snaženie zabilo, boli klam.

Úzku lesnú cestičku obopínajú z oboch strán dlhé ťahavé rastliny, miestami sa dokonca nad našimi hlavami spájajú, a vytvárajú tak romantický prírodný tunel. Obaja sa súhlasne zhodneme v tom, že aj keby sme celý život chodili v takom istom čase, v tom istom lese a po tej istej trase, vždy nám matka zem prichystá nejaké iné, krásne predstavenie.

 

 

4. 5. 2016 / 19:43:29

Jedna tabacka na ukludnenie tela a hor sa do vyhriatej izby na kysackom rekreacnom stredisku. Asfaltky nas nicia ako blaznov, ale zatial zijeme. Zajtra nas caka cesta do Kosic za nasou kamoskou, ktora nam poskytne ubytko, jedlo a nejake tie naplaste na pluzgiere. Ozaj, mame pluzgiere, sme zabudli napisat predtym, prekvapive, co? :D Potom pozor na ceste do a z dedinky Lubovec, zle znacena cesta. Dobru noc friends, drzte palce, snad nam to doda sil!

 

 

Hlavy nám zase opaľuje slnko a my sa ocitáme v krajine akoby patriacej samému Martinovi Benkovi. Stará poľná cesta sa kľukatí cez sýtožlté pole repky olejnej, v diaľke sa hrdo vypínajú menšie či väčšie kopčeky hrajúce rôznymi farbami zelenej a všetku tú idylku dokresľuje jasnomodré nebo popretkávané bielymi obláčikmi.

Zostupujeme do dedinky s talianskym názvom Janov, no so štátom v tvare čižmy nemá spoločné nič. Meno dostala po svojom prvom Šoltýsovi, ešte niekedy na prelome trinásteho a štrnásteho storočia. Obec síce prešla rôznymi zmenami, od pomaďarčených až po slovanské názvy, no vždy základom názvu bolo meno Ján.

Cez dedinu vedie značka len chvíľu, prejdeme pár domov a už pokračujeme k ich susedom. Rieka Svinka s asfaltovou cestou nás svorne vedú do Radatíc, väčšej obci, ktorá vznikla spojením Radačova a Meretíc.

Medzi domácimi koluje zaujímavá historka založená na faktoch. V roku 1944 sa na Hájnikovej lúke za dedinou zrútilo lietadlo britského letectva, pri nehode sa zabilo osem mladých vojakov. Povera hovorí, že traja z nich pád prežili a schovali sa v pivnici v Suchej Doline. Asi tomu verí celá obec a veľmi sa troch nezvestných letcov boja, lebo tu nikto nie je. Síce je čas obeda, no na ulici nevidieť ani dôchodcov zvyčajne sediacich na verandách svojich domov či deti, ktoré by mali ísť o takomto čase zo školy.

Šliapeme teda ďalej. Za zákrutou narážame na potraviny a pohostinstvo. Paťko odchádza natešený na nákup a ja si zatiaľ študujem nástenku pri autobusovej zástavke. Nestihnem si ani poriadne prečítať krikľavý letáčik o blížiacej sa veselici, keď periférne vidím, ako sa ku mne blíži sklamaný Lišiak.

„Všetko otvárajú až po druhej,“ hovorí smutne, „ani som nemusel ísť k dverám, štamgasti ma otočili ešte pred Jednotou s tým, že oni tiež musia čakávať takto každý deň na pivo.“

Sen o obede sa nám vypĺňa až v tretej dedinke na dnešnej trase. Síce sme sa do Ľubovca dostali opäť po hrôzostrašnom asfaltovom chrbte, no našli sme potraviny a výčap s dokorán otvorenými dverami. Mladé dievča za pultom nás neprivítalo ukážkovo, ale to nie je podstatné. Kebyže ja robím predavačku v dedinke pánombohom zabudnutej vo východoslovenských horách, tak tiež nerozdávam úsmevy každému turistovi, ktorý sem náhodou zablúdi.

Keď po polhodine vstávam od stola, vnútorná časť ľavého kolena mi priam horí, dlhé pauzy mi nerobia dobre. Pri pohybe svaly pracujú, telo je zahriate a v dynamike, no čo i len na chvíľku vypnem, celá noha tuhne a koleno sa priam mení na bolestivú beštiu, ktorá mi spaľuje telo aj myseľ. Snažím sa zachovať chladnú hlavu. Stačí sa dostať ku mlynu starého Prokopa legendami opradenému, zdolať jeho samotnú strašidelnú auru a potom sa dostať pohodlnou cestičkou až do Kysaku. V hĺbke srdca ma teší, že dnes končíme už v detskom tábore Brezie umiestnenom hlboko v lese pred samotnou obcou.

...

Sediac pri pamätníku strážmajstrov, ktorí prehrali svoj boj o život s fašistickými družinami vojakov, sa snažím neprehrať ten svoj. Pamätník ma príjemne chladí na chrbte, je vytesaný do neveľkej skaly vyrastajúcej z trávnatej lúčky, som opretá o jeho bočnú stenu. Batoh mám podložený pod boľavými nohami. Šľapy ma pália na oboch nohách a pľuzgiere na malíčkoch sa mi vo vibramkách nepríjemne oškierajú, no hlavnú úlohu hrá stále koleno. Mám pocit, ako keby reagovalo na každý srdcový sťah. Každým buchnutím ma v kolene pichne a v hlave sa mi rozleje nová dávka bolesti.

Práve sme vyšli z hlbokého lesa, ironicky sa musím nad sebou pousmiať, keď si spomeniem, ako som sa v Ľubovci sladko klamala o príjemnej ceste s menším zádrheľom strašidelného mlynu. Ten jediný mi nenahnal strach, obyčajný starý dom dokonca ani nevyzeral ako mlyn. Čakala som učupený domček s veľkým nefungujúcim kolesom a splesniveným drevom. Namiesto toho predo mnou stál obyčajný rodinný dom. Klasický komunistický s dvomi hrubo namaľovanými červenými pásmi prechádzajúcimi celým obvodom. Z prednej strany sa na mňa mračila obitá stena s vytŕčajúcimi kusmi starých tehál. No na pohľad neporušená strecha dávala turistom lákavú ponuku na prespanie.

 S gráciou sme odmietli a cez úzky mostík na rýchlo spravený z troch hrubších paliet sme opustili toto atmosférické miesto. Za naozajstné zimomriavky môžem ďakovať až Sopotníckej doline.

Po úmornom predieraní sa hustou spleťou rôznych rastlín sa naše nohy ocitli na štrkovej ceste. Mapa naznačovala, že máme pred sebou slabú hodinku šliapania a sme na mieste. Najprv sa mi išlo fajn, ale každým ďalším krokom na nespevnených šmykľavých kameňoch sa mi koleno dostávalo do nepríjemných pozícií. Miestami som presne cítila, ako sa bočný väz naťahuje a následne bolestivo vracia do pôvodnej dĺžky. Z nepríjemných pocitov ma paradoxne dostal ešte nepríjemnejší. Ostré zahučanie neznámeho zvieraťa ma prinútilo zastaviť, na malú chvíľku sme sa s Paťkom stretli očami. Odprisahala by som, že som mu v nich zazrela štipku strachu. To ma vyviedlo z miery ešte viac. Keď sa bojí Lišiak, to už musí byť niečo vážnejšie. Naša vzájomná dohoda bola však taká, že zvuk patrí určite len jeleňovi, čo má predčasnú ruju a strašidelne sa šíri preto, lebo sa nachádzame na jednej z hrán hlbokej doliny, ktorá za pomoci ozveny robí obyčajný pazvuk hrozivým. Nech to bolo, čo chcelo, opakovalo sa to. Zvuky ako keby išli z každej strany. Poháňaní strachom sme sa rezko dostali až sem, na okraj celej doliny, kde si práve vyratúva daň za rýchlu chôdzu na nestabilnom povrchu moje koleno.

„Zlato, už len kúsok, prejdeme tu za kopec a sme v tábore,“ chlácholí ma Paťko stojaci nado mnou.

„Tam nás už čaká izba, odpočinieme si a naberieme nové sily, zajtra by sa mali skončiť asfalty, bude lepšie,“ sľubuje mi a podáva pomocnú ruku.

So zaťatými zubami ponuku prijímam a vstávam. Pri prvých krokoch po pauzách nemôžem potlačiť krívanie. Paťko to všetko vidí, ale nehovorí nič. Vie, že tento boj musím vyhrať alebo prehrať sama, je to všetko len na mojich pleciach. 

Lišiak ide stále predo mnou, určite mi chce spraviť radosť hlasným oznámením, že už vidí náš tábor, no stále je ticho. Na vrchu kopca vchádzame do ostrej zákruty asfaltovej cesty. Stojí tam okrúhla modrá značka s nakreslenou bielou trúbou a upozorňuje, že autá, ktoré tadiaľto práve prechádzajú, musia zatrúbiť, aby o nich vedel šofér z druhej strany kopca. Inokedy by som sa možno aj zasmiala, no momentálne by mi bolo ukradnuté, aj keby tam stál sám Janči Koleník. Určite ma teda nevyvedie z miery nejaká posratá značka, ktorú som ešte nikdy nevidela.

„Hlavne nech sme už tam, nech sme už tam...“ mantru si opakujem každým krokom k cieľu.

Prebehne ďalších ubolených desať minút, kým sa ocitneme na prahu veľkej drevenej brány vítajúcej nás v detskom tábore Kysak-Brezie. Areál tvorí obrovská lúka, na ktorej je postavených dvadsať malých chatiek. Nepokosená tráva a chodník celý od blata a s výraznou stopou po fúriku dáva poznať, že na oficiálnom otvorení sa stále pracuje. Organizačná časť je situovaná v podlhovastej budove hneď pri vchode. Využívam najbližšiu lavičku a oslobodzujem nohy z upotených topánok. Pomaly si strečujem svaly, začínam pedantne od prstov a pokračujem smerom hore, pozorne sledujem  záchvevy pri úplnom natiahnutí tej či onej svalovej skupiny.

Ako som predpokladala, sme ubytovaní na izbe nachádzajúcej sa v hlavnej časti podlhovastej budovy. Stav interiéru zodpovedá aktuálnej situácii, prvé deti prídu až za dva týždne. Na zemi a pod posteľami sa váľajú obaly od čokolády či kolieska prachu zmiešaného s vlasmi. Okrem štyroch dvojposchodových postelí, jedného okna a radiátora sa v izbe nenachádza nič. Vôbec nevadí. Hlavne, že radiátor je teplý a strop vyzerá byť neporušený, prípadný dážď by nám teda nemal znepríjemniť noc.

Obaja si vyberáme postele pri okne. Ja napravo od dverí, Lišiak naľavo. Na rozvalený mäkký matrac krikľavo zelenej farby sadám s rešpektom. Priam ma varuje, že ak naň sadnem odrazu celou váhou, tak našu izbu zachváti prachové tornádo.

Sledujem si nohy, ponožky už lenivo ležia pri posteli, vrstva špiny nachytanej za celý deň presne ukazuje, ako vysoko som ich mala vykasané. Rovnaký kontrast medzi čistým a špinavým začína robiť fáč. Odväzujem ho opatrne, bude ešte viackrát použitý, preto ho rolujem do základného tvaru. Keď už mám rolku celú schovanú v dlani, pevne ju stisnem. Pri pohľade na moju ľavú nohu mi začína pulzovať celé telo. Stisk ruky moje napätie len odráža do vonkajšieho prostredia.

Pripadám si ako diabetik dva dni pred amputáciou. Dolná končatina je celá spuchnutá, bielo-červené bodky sú husto vysadené po celom predkolení. Páli ma šľapa a bolí koleno.

Cítim, ako sa mi do hlavy vkrádajú neželané hlasy, ticho mi šepkajú, aby som išla domov, že už mi to stačí, predsa som len žena, čo žena, dievčatko.

„Veď vážiš len polovicu toho, čo Lišiak, nebude hanba, keď to skončíš!“

„Úspech už máš, aká žena by pešo prešla skoro dvesto kilometrov?“

„Oó, áno, nebude to hanba, skonči, proste viac nedáš, to musíš uznať!“

Stále dobiedza realistický hlas v mojej hlave. Na chvíľku sa mi darí rozžiariť moje vnútro slnkom nádeje, že to predsa len pôjde. No komfortné predstavy o pohodlí domova, ľahnutí si do čistých navoňaných vankúšov či o raňajkovaní čerstvých vajíčok na terase rodičovského domu s pohľadom na panorámu Západných Tatier sú veľmi silné. Miestami silnejšie ako ja, neviem, či ich premôžem. Som takmer rozhodnutá, že v Košiciach moju cestu skončím.

Spolu s bolestivým chaosom v hlave sa strácam a padám do hlbokej čierňavy potrebného spánku.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Čo treba vedieť o osýpkach? Desať otázok a odpovedí

Na osýpky ochorel mladík z Talianska, ktorý študuje v Košiciach.

EKONOMIKA

Chorí ľudia sa dostali do pasce. Štát žiada nedostupné papiere

Sociálne zariadenia sa nevedia dostať k príspevkom.


Už ste čítali?