VI. Opusteným chodníčkom Čergovských vrchov

Autor: Patrik Slanina | 16.4.2017 o 10:03 | (upravené 11.7.2017 o 22:04) Karma článku: 5,30 | Prečítané:  1015x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 6.

 

3. 5. 2016 / 07:05:38

Budicek na 06:00, oujeeee, vyspali sme sa tu dobre! Vonku je prijemne, ale hmlisto, o to viac sa tesime na slniecko, ktore nam hlasia. :-)

 

 

Jedným okom žmúrim do malého štvorcového okienka umiestneného rovno oproti mojej posteli. Lepšie povedané, oproti môjmu roštu, matrac totiž  na rozhľadni chýbal. Pod sebou mám karimatku a až po krk som zababušená v spacáku. Vedľa mňa spí Paťko, spokojne dýcha a nevedomky sa predbieha s poryvmi vetra dobiedzajúceho cez škáry drevenej steny.

Vonku je bielo, keby som nebola zorientovaná v čase a priestore, pomyslím si, že za oknom ma čaká výdatná snehová fujavica a o chvíľku treba rozbaľovať darčeky. Zavieram ešte oči, budík má na starosti Lišiak a keďže stále tvrdo spí, na vstávanie máme ešte čas. Vnímam, ako sa pomaly nechávam unášať do vákua, vôbec sa nehýbem, len si vychutnávam čas, keď nemusím nič, stačí ležať a všetko je v poriadku. Cítim príjemné teplo sálajúce na mňa z každej strany hrubého spacáka. Nechce sa mi vstávať, dnes nás čaká dlhá cesta popretkávaná asfaltom a ani počasie sa zatiaľ neukazuje v najlepšom svetle. Tajne dúfam, že v okienku zbadám oneskorené slnečné lúče predierajúce sa cez bielu zásteru. Čakám, no márne, oči unavené stereotypnou scenériou sa opäť slastne zatvárajú a unikám preč.

Mám pocit, akoby to bola len sekunda, čo som zavrela oči, keď nad sebou uzriem Lišiakovu tvár. Je nejaká iná, bláznivá, v očiach sa mu odráža nadšenie. Skáče okolo mňa, spieva si a vyháňa ma bezpečnou metódou z područia spánku i z tvrdej postele. Až po pretretí očí zisťujem, že Paťko netancuje, len je mu zima, preto robí bláznivé pohyby. Rýchlo si naťahuje nohavice, termo-tričko, mikinu a nakoniec aj bundu.

„Si smädná?“ pýta sa ma pri otvorených dverách do útulne.

V jednej ruke drží zubnú kefku a pastu, v druhej skoro prázdnu fľašu od Baldovskej. Vody je v nej maximálne do polovice.

„To je všetko, čo máme, však?“

Voľnou rukou ukazujem na kúsok pokrčeného plastu.

„Všetko,“ skromne odvetí.

„Umyjeme si zúbky, každý si dáme slabý dúšok na ráno a po ceste doplníme zásoby, neboj, prvý prameň máme na Čergove,“ vysvetľuje mi ďalej.

„Koľko to trvá na Čergov?“ pýtam sa už vonku pripravená vyraziť.

Paťko sa pozrie na hodiny a predbežný čas dopĺňania najdôležitejšej tekutiny stanoví na deviatu. Teda máme pred sebou vyše dve hodiny šliapania s minimálnym prísunom tekutín.

Pohorie Čergov sa rozkladá hlavne v severnej časti Slovenska, tiahne sa od Bardejova po Prešov. Svahy pohoria sú obrastené zmiešanými lesmi. Väčšiu časť tvoria listnaté stromy. Hlavne buky, javory alebo hraby. Na mnohých miestach sa nachádza ešte pôvodný jedľovo-bukový les, ktorý ukrýva pravú divočinu. Zo zvierat tu je zastúpený popri veľmi rozšírenej jeleňovitej čeľade aj vlk, rys či sporadicky medveď.

Ranné beľmo z okenných rámov vydržalo až doteraz. Kráčame cez hustú hmlu, po ceste sa nám vykresľujú obrysy stromov. Najprv ich vidím rozmazane, no čím viac krokov spravím, tým sú ostrejšie. Pod hustým šedým závojom skrývajú zvláštnu auru. Cítim, ako sa okolo mňa celý les prebúdza, kde-tu počujem zatrilkovať vtáčika či prasknúť suchú vetvu pod váhou srnky, či inej zveri niekde v doline pod nami. Čergovský hrebeň je popretkávaný kameňmi, úzky chodník lemujú mocné buky, ktoré sa aj po hodine šliapania stále pasujú s rannou hmlou. Naskytá sa nám nádherné prírodné divadlo. Rovno cez nás sa prevaľujú posledné chuchvalce mocnej periny, za ktorou ostáva už čistý les. Zrazu vidíme naďaleko a všetko ostro. Trochu ma to upokojí. Je lepšie, ak na úplne neznámom mieste hlboko v lese vidíte ďalej, ako len po chrbát vášho partnera, ktorý skacká ani nie meter pred vami.

Paťko sa zastavuje na okraji malej časti nezalesneného územia. Vystretý a s rukou nad očami pozerá do diaľky.

„Pozri, Domči, dole sú ľudia,“ poskočí za mňa, natiahne ľavú ruku cez moje rameno ystrčeným ukazovákom naviguje moje oči do doliny.

Po krátkom hľadaní vidím, že medzi husto zalesnenými horami vedie lesná cesta, po ktorej kráčajú štyria turisti. Sme od nich veľmi ďaleko, vôbec netuším, či sú to ženy, či muži a ako sú starí. No s istotou môžem povedať, že sú to prví ľudia, ktorých sme stretli v lese za čas nášho putovania. Po dvoch márnych pokusoch, keď naše ruky vysoko vystrelili nad hlavy a kmitavými pohybmi chceli na seba upozorniť a aspoň na diaľku sa s bytosťami podobnými nám zblížiť, pokračujeme ďalej.

Značka nás ťahá do doliny a hneď zase vyháňa hore. Pri opustenej, no udržiavanej chate, dopíjam posledný glg vody. Prázdnu fľašku krčím a so sprievodným praskotom plastu ju vkladám do Lišiakovho držiaka.

„Dáme tento strmák pred nami a sme pri vode,“ hovorí Paťko s pohľadom upretým na statný masív Chochuľky.

Naozaj je to tak. Skalná cestička nám síce ukradla veľa dychu a prehĺbila pocit smädu, no ocitáme sa na veľkej, slnkom zaliatej lúke. Mokré stebla trávy sa po rannom orosenom kúpeli oddávajú slnečným lúčom. Po oboch stranách máme hustú smrečinu a pred nami sa týči žltý maják nádeje. Turistický hríbik nás informuje, že vodu máme po pravej ruke, kúsok pod útulňou s charakteristickým názvom Drina. Dlho nečakáme a vydávame sa do náručia lesa. Tesne pred vstupom do ihličnatého chrámu však zastavujem. Cesta vedie cez úzky tunel tvorený suchými paličkami vyrastajúcimi z hustých korún smrekov. Prameň spolu s chatou sa má nachádzať hlbšie pod nami. Nemám z tohto miesta vôbec dobrý pocit. Kým na lúke mi do očí žiari slnko a vidím ďaleko pred seba, pri vstupe do tunela ma obklopí tiché šero. Nevoľky nasledujem Paťka, ten si takéto veci nevšíma a zato som vďačná. Treba nabrať vodu, ktorá nám uhasí smäd, to mu doslova vidím na očiach.

Opatrne predkladám nohu pred nohu, zachytávam sa o hustú spleť koreňov na zemi, keď náhle v sekunde zamrznem. Z ľavej strany lesa čosi silno zabučalo a nasledoval hlučný lomoz. Pozriem na Lišiaka, ktorý pár metrov predo mnou zastavil tiež a skrčený načúva, čo sa bude diať ďalej. Padlo na mňa ešte ťaživejšie ticho. Mám pocit, akoby ani neprúdil vzduch. Žiadny vietor, žiadne slnko, len to hnusné smrekové ticho.

Zo zamyslenia ma vytrhne až hlasné zatlieskanie. Paťko skúša vyplašiť všetko, čo by nás mohlo ohroziť alebo vyplašiť pri honbe za vodou.

„Asi to bola srnka alebo jeleň,“ hovorí pri tom, ako už zase schádza traverzom dolu.

„Dúfajme, ale aj tak sa tu dlho nezdržiavajme!“ zakričím za ním.

Razantne kývne hlavou a ukáže mi doprava na starú otlčenú búdu.

„Toto je tá Drina, malo by byť otvorené, počkaj ma tu, ja idem k prameňu!“

„Dávaj si pozor a buď rýchly, nech už sme zase na značke,“ prosím ho a smerujem k útulni.

Ozrutné staré dvere zaistené veľkým kovovým okom sú zavreté. Jemne ich potiahnem k sebe a s nepríjemným škrípaním sa otvoria. Interiér je jednoduchý. Nachádza sa tu pár kúskov narúbaného dreva, malá piecka a dve drevené lavice, každá dosť široká na to, aby uchýlila aj turistický párik. Na ľavej stene sú pribité tri police s rôznymi potrebnými vecami, od návštevnej knihy až po tabak či príbor. V rohu vidím aj dve plné dvojlitrové fľaše, ktoré majú na obale centrofixkou naškriabané slovo voda. Podľa knihy je chatka navštevovaná často, pred dvomi dňami tu boli nejaké dievčatá, ktoré tiež putujú po tej istej značke ako my. Ďalej nejaký Marcel, ktorému sa tu páčilo, ale pospolitému ľudu vyčítavo pripomenul, že spálené drevo sa v lese samé nenazbiera.

Na schodoch začujem kroky, dnu prichádza Paťko. Pokrčená prázdna fľaška v pravej ruke a oči plné hnevu jasne potvrdzujú jeho mienku:

„Zase nič, do riti,“ hlasno zanadáva.

„Je tam síce prameň, ale bez rúrky. Voda len presakuje cez vlhkú pôdu, a tak tvorí menšie jazierko, no a z toho si nemôžeme dovoliť nabrať vodu.“

„A teraz čo?“

„Fúha, neviem,“ húta a prsty mu rýchlo kĺžu po mobilnej mape.

Po chvíľke pretne ticho stále ostrým tónom reči:

„Ostáva nám dúfať, že chata Čergov bude otvorená a majiteľ nám vodu napustí. Pri veľkom šťastí by nám mohol aj načapovať pivo.“

„To znie dobre,“ silno ho objímem a vtisnem mu pusu na upokojenie.

Zaberá to, usmeje sa na mňa, ešte raz silno odfúkne a tomuto nepríjemnému miestu dávame zbohom.

Síce s prázdnymi fľašami, ale zato so slnkom osvetľujúcim naše tváre pokračujeme. Klesáme dolu, míňame prvé súkromné chaty. Po troch hodinách putovania pralesom sa dostávame do miest, kde cítiť ľudský dotyk. V sedle nás privíta obrovská chata z tmavého dreva. V pravom hornom rohu má umiestnený veľký banner s nápisom „Chata Čergov“. Na plechovej streche sú až štyri komíny, no ani z jedného nestúpa dym. Vchádza sa cez veľkú verandu. Dvere sú zamknuté, záclony v oknách zatiahnuté. Paťko prebehne celý areál, no nikde ani nohy. Šťastie nás zatiaľ úspešne obchádza. 

Okrem smädu nás kvári aj hlad. Vyberáme si z viacerých drevených stolíkov patriacich chate. Sadáme za najmenší a pod košatým stromom relaxujeme. Paťko krája slaninku, ja cibuľu. Klasický studený obed.

Ach, keby som si tak mohla dať dúšok horúceho čajíku , rozmýšľam pri balení. Už sa chystám spraviť prvé kroky od chaty, keď si zrazu všimnem človeka vychádzajúceho z lesa. Smeruje k nám. Upozorním Paťka a ten sa hneď chopí šance.

„Dobrý deň prajem!“ kričí naňho z diaľky.

„Zdravím,“ usmeje sa, podstúpi bližšie a spovedá nás.

Má oblečené montérky a flanelovú košeľu. Ihličie prilepené na otlačených kolenách prezrádza, že ide o lesníka.

„Na turistike?“

Na hlase nepozorujem žiadny prízvuk, buď sa snaží hovoriť tak, aby sme mu rozumeli, alebo nie je z tohto kraja. Z hľadiska nutnosti prijatia tekutín dúfam v prvú možnosť.

„Hej, ale máme problém s vodou. Všetky pramene od Hervartova až sem sú buď vyschnuté, alebo bez rúrky,“ objasňuje mu situáciu Paťko.

„Poďte so mnou tu poniže. Za týždeň sa tu chystá veľký hasičský festival, každý rok tu býva. Ženy z okolia vždy pripravujú chatky a čistia prostredie skoršie. Možno budete mat šťastie a nájdete vodu tu.“

Prejdeme kúsok pod chatu a naozaj, dolu pod brehom vidím prvé malé domčeky a záhradné chalúpky. V najmenšej, ktorá má rovnú strechu bez komína, sú dve tety. Jedna chaoticky pobehuje a druhá si spokojne hovie na sedačke pred domčekom. No, každý má iné priority, myslím si a usmejem sa nad touto priam divadelnou scenériou.

S Lišiakom sa dohodnem, že ostanem na lúke strážiť naše batohy, on bez záťaže ľahko zbehne dolu aj s ochotným robotníkom. Príjemne uložená v tráve sledujem, ako sa mi mohutné postavy strácajú zo zorného poľa a miznú za kopcom.

„Severovýchod Slovenska je pre mňa zaujímavý zatiaľ pre dve veci,“ rozmýšľam pri veľkom kríži, ktorý je zasadený medzi dvomi mohutnými bukmi.

„Prvá vec je viera – väčšine ľudí koluje v žilách rusínska krv, vyznávajú pravoslávne alebo gréckokatolícke náboženstvo a druhá – intenzívne oslavujú hasičov. Už na Makovici bol postavený pomník svätému Floriánovi a tiež sa tam každoročne usporadúvajú rôzne športové súťaže. Za týždeň na chate Čergov budú ľudia z okolitých dedín tiež vzdávať hold tomuto ochrancovi ľudí pred ohňom a zároveň patrónovi hasičov. Chystá sa kladenie kvetov, liturgická bohoslužba či ukážky hasičskej techniky a pár hasičských súťaží, kde si to o prvenstvo rozdajú dobrovoľné dedinské družstvá. Kultúrny program nakoniec ukončí veselica zvaná majáles.“

„Líšiatko, máme vodu,“ prerušuje tok mojich myšlienok Paťko, ktorý sa ku mne ženie s plnými fľaškami.

„Dolu sme naštartovali starú vodnú pumpu a vytlačili vodu zo studne,“ opisuje mi postup našich starých mám a otcov, keď sa ešte voda získavala ťažšie, ako len jednoduchým otočením kohútika.

Obaja sa slastne napijeme, poďakujeme ochotnému synovi hôr a uberáme sa ďalej. Pred ostrým obedným slnkom nás ukrývajú hrubé pahýle listnatých stromov. Cesta je príjemná, dokonca mierne klesáme, niekde pred nami by mala byť menšia časť obce Terňa s názvom Hradisko.

Paťko, ako vždy, vedie. Práve mu rozprávam o majálese na Čergove, keď mi noha skĺzne na dlhom koreni ťahajúcom sa až na náš chodník. Stratím balans a nepríjemne padnem opäť na ľavé koleno, už druhý deň na to isté miesto. Zasyčím od bolesti, no keď ku mne pribehne Paťko, nedám na sebe nič poznať.

„Domča, si v pohode?“ krčí sa pri mne a pomáha mi späť na nohy.

„Hej, len som si nevšimla tento koreň,“ ukazujem mu na hrubú žilu zeme, ktorá napumpovaná vyviera z inak hladkého lesného povrchu.

Rukami si obúcham nohavice od prachu a pokračujeme. Koleno mierne cítim, do hlavy sa mi dostáva neprestajne moment z minulosti, keď som podobne padla a ťažko som si natiahla kolenné väzy. 

Vchádzame do Hradiska, v strede osady je studňa s ručnou pumpou a okolo nej staručké domčeky. Paťko mi oznamuje, že nás čaká dlhý asfaltový úsek až do Terne, radšej sa však upriamujem na zaujímavú štruktúru domcov. Vyrezávané tvary okolo okien mi plne zamestnávajú mozog, a to je dobré, hlavne nemyslím na ubolené kolen

 

 

3. 5. 2016 / 18:06:09

Na zdravie! Konecne po dlhych 10 hodinach slapania mame pred sebou prave nefalsovane pivko sariske od velkeho Sarisa! Nasa cesta pokracuje tentokrat nezvycajne vlacikom do Presova pozriet mesto a penzion Anrano back to the road smer Kysak. Inak, ked pojdete ludia za nami na smer slovenske L. A California a.k.a Kanas, tak si davajte pozor na ceste lesom, ujo znackar sa nepochlapil na tomto useku. Helou!

 

 

Bolo to asi pred tromi rokmi. S kamarátom sme sa šli snowboardovať na lyžiarsky svah za dedinkou Sihelné. Učila som ho základné princípy bezpečného zjazdu. Keď sme vystupovali za pomoci pomy na kopec, nešťastnou náhodou sa mi snowboard zasekol v snehovom záveji a ja som si bolestivo natiahla vnútorné väzy v ľavom kolene. Následky boli katastrofálne. Na nohu som sa nemohla ani postaviť a rekonvalescencia trvala vyše mesiaca.

Síce sa bránim silou-mocou, nakoniec vždy skončím pri tomto príbehu. Cesta do očakávanej dediny je dlhá, štyri kilometre tvrdého asfaltu by som bez váhania vymenila za osem v lese. Žiaľ, takéto obchody tu nefungujú.

Terňa je neveľká obec patriaca pod Prešovský kraj. Zaujímavosťou je jej samotný názov. Meno obce je odvodené od slova tŕnie, samozrejme, v šarišskom nárečí. Jej najvýraznejšou dominantou je Lysá stráž – kopec vysoký okolo sedemsto metrov sa týči za dedinou a pripomína prírodného ochrancu celej usadlosti.

Kráčame rovno proti hore. Za poslednými domami nabiehame na starú roľnícku cestu. Po ľavej ruke nám žblnká do rytmu chôdze voda z Ternianky. Z druhej strany máme rozľahlú lúku, kde sa pasú zvieratá. Po celej dĺžke je oplotená elektrickým pletivom slúžiacim na to, aby kravám zabránilo odísť z vymedzeného priestoru.

„Chvála Bohu,“ hovorím si sama pre seba.

Nemám rada kravy. Ich tupé výrazy majú v sebe niečo zvláštne, hotová tichá absurdita. Keď sa im pozerám do očí, nikdy neviem, čo spravia a práve ten pocit neistoty mi naháňa hrôzu. Podobne je to aj s nohou, myslím, že ma bolí viac, ako doteraz, spaľujúce slnko a dlhá rovná cesta sa podpisujú aj na mojej psychike.

Všade okolo nás sú rozsiahle lúky, miestami sa cesta rozdvojuje a my bezradne blúdime. Značka ani nedostáva šancu ukázať sa – popri potoku sa nenachádzajú žiadne stromy. Podľa mapy máme ísť stále pozdĺž Lysej stráže. Pozorne prechádzame dlhými zvlnenými poľami a sledujeme záchytné body.

„Aha, Domči, tam je niečo žlté, asi to bude hríbik!“ zvýskne Paťko radosťou.

Odpovedám mu len sileným úsmevom. Pomaly idem za ním, dávam dobrý pozor na terén. Lúky vyzerajú byť z väčšej diaľky ako pohodlné zvlnené koberce v obývačke, no opak je pravdou. Tráva im slúži len ako pasca. Skrývajú v sebe krtince či jamy nepravidelne vyhĺbené od divých svíň. Nemôžem si dovoliť držať také vysoké tempo ako Lišiak, stačí jeden chybný krok a tretí náraz kolena v krátkom čase by som už nezvládla.

Začínam sa cítiť ako stroskotanec stratený na mori – hompáľajúc sa na drevených troskách unášaných nekonečným morom uvidí náznak pevniny. Veľkú radosť z budúcej záchrany však ľahko vystrieda zúfalstvo z diaľavy ostrova. Nevzdáva sa, silno bičuje rukami po slanej vode a snaží sa udávať smer, no vlny sú silnejšie ako on, čo ako veľmi sa snaží, vždy sa mu zdá byť pevnina v rovnakej diaľke, ako to bolo pred chvíľkou.

Podobne som na tom aj ja. Vnímam, že sa hýbem, nekompromisne dávam nohu pred nohu, vzdialenosť ukrajujem postupne a isto, no žltý hríbik zo stredu poľa akoby odo mňa náročky utekal.

Po dlhých utrápených chvíľach sa ocitám spolu s Paťkom v tieni stromov, za sebou nechávam prekliatu lúku aj s turistickým smerovníkom. Les mi je sympatickejší, stromy a ich nádherná zelená farba ma upokojujú. Prechádzame majestátnym polomom, hrubé buky sú pováľané všade navôkol. Vyvalené korene ešte z posledných síl držia hrudy zeme vo svojich drevených žilkách, nechcú sa rozlúčiť s pôdou, ktorá im darovala život. Zdá sa nám, akoby prázdnym tichom navôkol prejavovali smútok nad stratou kontaktu so zemskou matkou. Pozorne ich obchádzame. Cesta sa zvažuje dolu, hlboké brázdy v zemi sú znakom častých povodní na východe krajiny. Husto nasadené stromy, niektoré aj v strede cestičky, sú mätúce. Lišiak musí pozerať viac do telefónu ako pod nohy, aby nás odtiaľto vymotal. Až za hrubým bukom, ktorý má korene roztiahnuté po celom chodníku, vidím prvé domčeky.

Ocitáme sa v Kanaši, ľudoprázdna obec dýcha novotou. Márne hľadám dom, ktorý by si pamätal aspoň bývalý režim. Všade okolo nás sú nové typy bungalovov a ani autá sa nenechávajú zahanbiť. Z okrasných záhrad sa na nás vyškierajú drahé nemecké značky.

„A že Slováci nemajú lóve,“ prehodí Paťko svoju obľúbenú formulku z jedného slovenského filmu.

S pohľadom opretým o majestátny domisko dopĺňa do tela tekutiny.

Musím s nim súhlasiť, myslela som si, že na východe je veľká bieda, nedostatok pracovných miest a nízke zárobky. 

Kráčame zase po asfalte, koleno sa ozýva hlasnejšie ako v lese, potláčam bolesť analýzou toho, čo vidím. V hlave mám dva scenáre, buď tu bývajú rodiny našich slušných politikov, alebo sú manželia a otcovia nútení na niekoľkotýždňové fušky opúšťať rodinu aj zem a naháňať peniaze v zahraničí. Ani jedna možnosť nie je dobrá, no obe sú reálne.

Keď sa dostávame za Kanaš, už skoro nevnímam okolie. Všetko sa mi zlieva do jedného nekonečného asfaltového kruhu. Hlavu mám dolu a sústreďujem sa len na chôdzu. Paťko ma hecuje a sľubuje mi, že už to nepotrvá dlho. Pred nami má byť posledný kopček, potom už len zlezieme a víta nás Šariš.

Po štyristodvadsiatich štyroch krokoch vyrastá predo mnou pivovar s veľkým nápisom Šariš. Počet krokov viem presne, otupujem myseľ, ako najviac sa dá.

„Olala! Šercom vychodzniar,“ zarýmujem potichu skôr sama pre seba a neubránim sa úsmevu. Viem, že dnes padla. Dáme si po jednom pivku, ako sa na návštevu patrí a potom nás vláčik zavezie na noc do Prešova, tretieho najväčšieho mesta v našej krajine.

 

*Kapitoly z cestopisu Červená pravidelne vychádzajú každú stredu a v nedeľu. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?