V. Od božských drevených kostolíkov až po diabolského Žobráka

Autor: Patrik Slanina | 12.4.2017 o 8:01 | (upravené 11.7.2017 o 22:03) Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1488x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 5.

 

2. 5.2016 / 10:42:59

Keby nahodou davali v spravach, ze od vychodnych lesov sa ozyvaju strasidelne zvuky – to si len Liska dva a.k.a Patko dava ruksak na plecia po pauzach... :D Zdravime od kavovej pauzy z pustej bardejovsko-kupelovskej kaviarne, vonku chcie a chcie, ale sem-tam aj slnko zasvieti, pozreli sme, ako vyzera Magura zboku a zaciatok B. Kupelov z druhej strany. Dnes nas caka este satansky vystup na dvoch Zobrakov, kde chceme ostat spat.

 

 

„Paťko, zober ešte jednu sladkú vodu, prosím,“ kričím na Lišiaka cez pol predajne.

Môžem si to dovoliť. Okrem nás dvoch a manželky nášho ubytovateľa sú potraviny prázdne. Berieme len najdôležitejšie veci, nejaký cukor na energiu a slaninu na raňajky. Dnes máme v ceste okrem Bardejovských Kúpeľov samotný Bardejov, aj dedinku Hervartov, čiže o zásoby jedla či vody núdza nebude.

Lišiak odovzdáva pani predavačke náš stan s prosbou, či by nám ho neposlala domov. Po krátkom uvážení súhlasí a Paťko je razom ľahší. Človek si môže odfrknúť a zahundrať, že čo sú to pre chlapa dve kilá. No po celodennej túre by ste už napohľad presne vedeli určiť, ktorý z rovnakých batohov je ťažší.

Rozhodnutie sme spravili spoločne po včerajšej vzájomnej dohode. Chladné noci mája sú priskoro na to, aby sme sa vyspali v stane a potom ešte s gráciou našliapali tridsať kilometrov po hrbatých lesných cestách či tvrdých asfaltoch. Nasledujúce noci máme naplánované v lesných útulniach alebo krytých častiach rozhľadní. Pri najhoršom sa vyspíme v poľovníckom posede.

Dnešnú púť štartujeme na tvrdom. Asfaltová cesta nás vedie ďaleko za dedinu, kde sa nenápadne stáča do hustého lesa. Počasie je pochmúrne, ráno sa síce na chvíľku slnko ukázalo, no vzápätí ho zakryli husté mračná lenivých oblakov, a myslím, že som v diaľke počula aj hrom. Búrka je to posledné, čo si prajem.

Paťko ma ale hneď upokojuje, že je vysoko nepravdepodobné, aby na začiatku mája, keď sú ranné teploty blízke nule, bola búrka. S kľudnejším pocitom teda začínam stúpať po lesníckej stope. Cesta je popretkávaná bukmi a dubmi, kde-tu si všimnem aj brezu či javor. Les nám ukazuje svoju najkrajšiu tvár, šedivá obloha nad nami mu dodáva ešte kontrastnejší vzhľad. Nie sme v lese viac ako pol hodinu, keď zacítim na tele prvé kvapky. Nebo nie je vyslovene hrozné, kde-tu vidím aj časť bledučko-modrej oblohy, no presne nad nami sa pohybuje zlovestný mrak neurčitého tvaru.

„Láska, zvýšime trošku frekvenciu krokov, hej?“ pýta sa ma Paťko pri prezliekaní si spoteného trička.

Pršiplášte nás síce chránia pred dažďom, no izolujú všetko, aj vyparovanie potu z tela. Miestami mám pocit, ako keby som v najhorúcejších letných dňoch naobliekaná behala sem a tam v uzavretom skleníku.

So zvýšením tempa preto hneď súhlasím, tiež sa mi nechce zbytočne moknúť, či už zvnútra, alebo zvonku. Masívom Magury sa rýchlym tempom dostávame do kúpeľného mestečka.

Bardejovské Kúpele zaberajú rozľahlú časť lesa. Ich areál dýcha históriou, ktorú dotvára nádherný park s červenými korunami neznámych stromov. Na území hlavného parku vyviera dokopy až šesť prameňov. Prechádzame okolo žltej udržiavanej budovy. Vchodové dvere sú mierne vystúpené smerom ku chodníku. Pred neustálym dažďom ich chráni medená strieška. Hneď vedľa sa nachádza malá kaviarnička s krytou terasou. Ani sa nemusíme na seba s Lišiakom pozrieť, aby sme vedeli, že je čas na prestávku. Kaviareň je úplne vyľudnená, jedinými zákazníkmi sympatického čašníka sme my dvaja. Dozvedáme sa, že žltá honosná budova má meno Astória. Ide o najluxusnejší hotel v ponuke, ktorý tu stojí už vyše sto rokov. Je to historická dominanta kúpeľov a spolu s priľahlým parkom tvoria hlavnú časť.

Pre mňa osobne je ale najpodstatnejšie, že kávu tu majú delikátnu. Sedím otočená chrbtom k promenáde a počujem, ako kvapky dažďa rytmicky bubnujú po hrubom skle nad nami. Paťko telefonicky vybavuje naše nasledujúce ubytovania v nehostinných Volovských vrchoch. Síce je ešte len pondelok, treba však zabezpečiť ubytovanie na chate Volovec v nasledujúcu nedeľu. Na internete totiž písali, že chata je okrem letných mesiacov otvorená iba cez víkendy. Túto informáciu Paťkovi chatár cez telefón aj potvrdzuje. Po pár správnych slovách sa ale dohadujú, že keď mu sľúbime nedeľný príchod, počká nás.

Nutné veci sú teda vybavené a už si len užívame horkú kofeínovú prestávku. Napodiv vychádza aj slnko, no pršať stále neprestáva. Bláznivé počasie – už druhýkrát nám máj dokazuje, že nie nadarmo je v kalendári hneď za aprílom.

 

 

2. 5. 2016 / 14:42:09

Zasoby sme doplnili v krasnom Bardejove, posilnili sme sa orosenym piveckom a teraz nastal cas obednej pauzy na paradnom miestecku s este paradnejsim vyhladom, :-) o chvilku pokracujeme smer Hervartov a sedlo Zobrak...

 

 

„Go foxes go, píše nejaký Martin, asi Fifko,“ háda Paťko zahladený do telefónu.

Číta komentáre ľudí, ktorí nás na ceste podporujú a sledujú virtuálne. Každý deň informujeme kratším či dlhším popisom o tom, čo aktuálne zažívame. Pozitívna energia zo správ nám neskutočne dodáva silu. Zistenie, že nie sme vydaní napospas mesačnej chôdzi v čase i nečase sami, nielen poteší, ale i povzbudí.

„Líštičky, držte sa, myslíme na vás, M. S.“

„A toto bude asi moja mamina,“ smeje sa Paťo a odpije si z práve načapovaného Šariša.

„Také tajné iniciály môže dať len Miriam Slaninová,“ pokračuje s humorom, no v očiach mu vidím aj radosť.

Tešíme sa obaja. Sedíme v menšom pohostinstve na okraji mesta. Celý interiér je ponorený do šera, aj keď je vonku krásne slnečno. Pivko nás oblažuje, najradšej by som si tu ľahla na zem a dala si poobedného šlofíka. Nič nerobiť, len sa ponoriť do sladkej hladiny spánku. Krásne predstavy sú to, no viem, že musíme ísť, hodiny ukazujú pár minút po dvanástej a cieľ je ešte ďaleko. Do bardejovského lokálu sme sa dostali rýchlo, z kúpeľov nás sem priviedla široká cesta so stálym klesaním.

Podľa mapy máme pred sebou prechádzku celým mestom, neobídeme ani centrum. Na to sa celkom teším. Bardejov patrí do svetového dedičstva UNESCO práve pre zachované historické budovy. Námestie obdĺžnikového tvaru je z troch strán lemované starými domami datovanými ešte do šestnásteho storočia. Najväčšou pýchou mešťanov je však kostol svätého Egídia, ktorý uzatvára historickú zónu.

Prechádzame okolo neho zozadu, centrum vidím len z druhej strany cesty, Paťko je kúsok predo mnou a krásny pohľad ukladá cez šošovku mobilného fotoaparátu aj do digitálnej pamäte. Ja sa snažím moment nastálo zafixovať do hlavy. Cestou stretáme školákov, práve sa im skončil najnenávidenejší deň v týždni – pondelok. Poflakujúc sa z nohy na nohu si nás bez ostychu premeriavajú. Niektorí sa aj zasmejú, ale nie príliš nahlas, len tak, aby ich nepočul Lišiak.

Slnko nás spaľuje až do morku kostí. Asfalt nepríjemne páli, Paťko si už aj zmenil obuv, ťažké čierne baganče vystriedali ľahučké modré adidasky. Ja si pre istotu nechávam moje nové salewky stále na nohách, mám v nich totiž vložky presne na mieru. Sedia mi, nohy ma nebolia, tak nechcem pokúšať šťastie.

Cesta z mesta stále nemení svoj terén. Asfalt nás hrdo sprevádza aj do kopca za Bardejovom. Značku síce nevidíme, no podľa GPS ideme dobre. V ostrej zákrute sa už situácia mení, po dlhšej dobe zazrieme červenú šípku nedbalo namaľovanú na vysokom smreku. Mieri rovno do lesa. Priechod medzi hustými ihličnanmi je skoro nemožný, dlhšie už asi po tejto trase nikto nešiel. Popravde sa ani nečudujem, človek, ktorý nemá vyšší zámer, tu toho veľa neuvidí. Po urputnej snahe sa ocitneme za lesnou stenou. Stúpame, no už komfortne v tieni stromov. Netrvá však dlho a sme tam, kde pred chvíľou. Les nás vypľul späť na asfalt hneď za prvou zákrutou. Kráčame po vynovenej ceste s jasnými bielymi prerušovanými čiarami, z oboch strán nás obklopuje vysoký hustý les. Stará tabuľka, napoly rozhryzená hrdzou, nám oznamuje, že vstupujeme do Mihaľova, mestskej časti Bardejova.

Mihaľov je len neveľká osada, po prejdení pár starších domčekov sme na jej konci a  pokračujeme lesnou cestičkou zarastenou z oboch strán mladými čerešňami. Dávame si rýchlu prestávku. Sme hladní ako vlci. Paťko nachádza veľký ploský kameň, poslúži nám ako stôl a lavička súčasne. V znení modlitby „slaninu každodennú daj nám dnes“ už zase poctivo krájame mäsko na hrubé obdĺžničky a obaľujeme ho do horčice. Keď človek celý deň len chodí a zabúda jesť, stávajú sa mu zázraky priam na počkanie. Taký obyčajný plátok slaniny s cibuľkou chutí ako najdrahší chod hotelových reštaurácií.

Dobre najedení sa púšťame dolu kopcom. Pred sebou máme dedinku so zábavným názvom Kľušovská zábava. Prechádzame ju rýchlym krokom, pretože sa nad nami začína baviť aj nebo. Nebezpečne sa zaťahuje a zo severu počuť aj hromy. Do Hervartova stíhame prísť ešte pred búrkou, snáď závod s ňou o rozhľadne na Žobráku vyhráme.

 

 

2. 5. 2016 / 16:06:16

Kostolik v Hervartove – narodna kulturna pamiatka. Dalsi mily pan nam doplnil vodu do flasiek :-) a vychladeny polotmavy Birrel citron je skvely!

 

 

Hervartov je obec zapísaná v katastri Bardejova. Menšia rázovitá usadlosť by nebola ničím výrazná, keby tu nebol postavený unikátny drevený rímskokatolícky kostolík. Meno dostal po svätcovi Františkovi z Assisi. Chrám postavený z červeného smreka stojí na križovatke ciest. Keď mu stojíte čelom, môžete sa rozhodnúť, či vaše kroky povedú doprava, či doľava. My smerujeme doprava, samozrejme, cesta sa dvíha do kopca. Pri obecnom úrade zachádzame do malých potravín. Naše hypoglykemické telá si pýtajú cukor. Domča vyberá citrónový Birell. Dokonalá chuť ochuteného piva z nás robí skoro supermanov. Rezko kráčame hore kopcom. Stretáme milých ľudí, jeden nám dopĺňa prázdne fľašky vodou, kým s ďalším vedieme debatu o kráse turistiky. Síce je skôr širší ako vyšší, ale terén v lese mu nie je cudzí. Patrí mu posledný dom v dedine, za ním je už len strmá stena tvorená z hustého lesa.

„Tam hore máme namierené!“ hovorím pánovi na konci dediny, ukazujem pritom na samý vrchol kopca, kde sa vypínajú dva malé stožiariky.

Len sa usmeje a zahundre: „No, ten kopec sa volá Žobrák, ale nebojte nič, nie je až taký strašný, ako vyzerá. Ja, čo pred sebou ešte vláčim toto,“ buchne si mocnými dlaňami po bruchu, ktoré sa len zázrakom drží v tričku, „to dávam do hodiny a pol.“

Odfúkne spokojne.

„A ako sa inak darí? Počasie máte dobré? Pána, taká turistika, to už niečo znamená!“

„Dobre to ide,“ analyzujem doterajší postup, „počasie máme krásne, okrem prvého dňa, keď sa nad nami doslova čerti ženili, sa na nás slnko usmieva neustále. Mama mi ani nechce veriť, u nás v Trnave vraj stále prší.“

„Viete prečo?“ pýta sa a vzápätí si sám so smiechom odpovedá: „Ta, bo na vychodze lepši ľudze žijú,“ zarýmuje hraným prízvukom.

„Možno na tom veru niečo bude,“ pritakávam tiež s humorom, „tak či onak, čas nás tlačí, budeme musieť ísť.“

„Len choďte, deti, máte ešte pred sebou dlhú cestu, dávajte si dobrý pozor!“ naposledy zakričí opretý o masívny drevený plot.

Rozlúčime sa s ním a púšťame sa do dnešnej výzvy – zdolať horu so strašidelným názvom Žobrák.

 

 

2. 5. 2016 / 18:53:42

Simon cyrenejsky pomaha kriz niest“– tak toto sa mi vybavilo v pamäti este z mojich ministranskych cias, ked sme dnes po ceste na Zobrak prechadzali 14 zastaveniami symbolicky vyznacenymi drevenymi krizikmi na stromoch, teda ozajstna krizova cesta, babky z Hervartova musia mat lytka tvrde ako skaly, ked si davaju taketo krestanske prechadzky. :) Inak ludia tu na vychode na mna velmi prijemne posobia, rozhodli sme sa spolu s Liskou jedna zdravit kazdeho, koho stretneme, ci v lese, v meste, alebo na dedine, zbierame usmev za usmevom a nas to tesi. Momentalne sme obaja na rozhladni a kochame sa vyhladom, je tu krasne, zijeme nieco, co mozno uz nezazijeme. Uzivajte a drzte palce Liskam, priatelia! :) A keby sa niekto k nasej liscej bande chcel pridat, nech nevaha ani na chvilku, Lisky prijmu kazdeho za kalistok. :P :D P. S.: takto si Liska jedna aktualne vegeti. :)

 

 

Ostrý vzduch nasávam opatrne a pomaly do celého svojho tela. Stojím vzpriamený pri slovenskej vlajke, ktorá tancuje v poryvoch vetra. Vedľa mňa sedí na starej čalúnenej stoličke Líška. Nohy má vyložené na zábradlí a cez drevené škáry medzi zábradlím obopínajúcim najvyššie poschodie rozhľadne sleduje rozsiahlu rovinu pod nami. Presne vyrezané polia rôznych farieb pripomínajú obdĺžniky, striedajú sa s lúkami nedbalo pohádzanými a kde tu zo zeme vytŕča strom. Kolmo pod nami vidíme zoskupenie rodinných domov, z niektorých ešte stúpa dym.

„Lepšie sa nám na Hervartov pozerá zhora, čo?“ pripíjam si s Líškou pohárikom našej obľúbenej becherovky.

Taktne mi pritakáva a dodáva, že cesta sem nebola žiadna vychádzka.

...

Po utešenom rozhovore s majiteľom najvyššie postaveného domu v Hervartove sme začali kolmo stúpať. Hrdzavé kolesá starej vetriesky oddychujúcej v zátiší lesa sa s nami rozlúčili ako posledné. Neprešli ani tri minúty, keď sme sa na zhrdzavenú konštrukciu nákladného auta pozerali z vtáčej perspektívy. Už vtedy mi bolo jasné, že nás čaká ohromné stúpanie. Každým krokom balansujúc s hlavou skoro pri kolenách sme postupovali vyššie. Pripadal som si, ako keby som šiel ponad horiacu sopku na tenkom lane. Ťažký batoh mi menil statiku každým krokom.

Z bláznivých predstáv ma prebralo až hlasné „žuch“. Sluchovú kulisu o sekundu doplnila aj optická. Domča sa šmykla a padla na zem posypanú kamienkami. V kľaku si šúchala ľavé koleno.

„Domča, čo tam je, keď kľačíš? Dúfam, že aspoň desať eur,“ vtipom som sa snažil odľahčiť napohľad vážnu situáciu.

„Nooo, Paťko, dnes ani nemusíme spať tam hore, kašlať na rozhľadne, pokojne poďme do najbližšieho mesta a zaplaťme si nejaký hotel“ odpovedala tiež vtipne, no zároveň ma ubezpečila, že sa jej nič nestalo a môžeme veselo pokračovať.

Pri stúpaní do výšin Ondavských lesov nám spoločnosť robilo štrnásť zastavení Ježišovej krížovej cesty. Tesne pod vrcholom som s ním dokonale súcitil. Popruhy ťažkého batohu mi odierali boky aj ramená, ledva som lapal po dychu. So zahanbujúcou myšlienkou na starých pobožných ľudí, ktorí toto stúpanie s pokorou a v tichosti zdolávajú rok čo rok, som posledný úsek odfučal bez reptania. Na hrebeni Čergovských vrchov ma privítal provizórny oltár, opäť celý z masívneho dreva. Pohodlne som sa usadil a vypočul si múdry výklad Domče, ktorá si to namierila hneď za kazateľňu.

„... A Boh nám ďalej pomáhaj,“ vyriekla posledné slová tesne pred tým, ako sme sa pohli ďalej. Asi ju tam hore niekto počul, lebo pekelne strmý výstup sa na hrebeni razom zmenil na nebeskú prechádzku. Po vyjazdených koľajach terénnych áut sme sa dostali až na miesto, kde sa spoza stromov vynorila neveľká lúka s dvomi drevenými rozhľadňami. Vybrali sme si tú vyššiu.

...

Rozhľadňa je rozdelená na dve časti. Do oboch vedú upravené schody. Prvá časť sa nachádza asi dva metre nad zemou. Je to uzavierateľná miestnosť, interiér tvorí jedna dvojposchodová posteľ. Použiteľné je však len prvé podlažie, vrchná časť je upevnená na troch pilieroch a nebezpečne sa ohýba. Lôžka sú bez matracov, no nie sme sklamaní, iné sme ani nečakali. V prednej časti miestnosti sa nachádza drevený stôl, po oboch stranách obložený lavičkami bez operadiel. Nad ním sa v miernom vetre, čo šikovne prefukuje cez malé škáry, nebezpečne húpa svietnik. Je síce osadený kahanom, no knôt už je dávno zapečatený do vosku.

Druhú časť tvorí rozhľadňa – desiatkami schodov sa dostanete cez dve podlažia až na to najvyššie. Práve tam teraz stojíme a kocháme sa nádherným západom slnka. Začiatok mája nám pripomína, že slniečko nás cez deň síce zohreje, no noci sú ešte kruté, neberú ohľad na dvoch uzimených pútnikov.

Kým zem prikryje hrubá perina noci, vo vnútri našej drevenej izbietky sa už odohráva súboj. Karty padajú na stôl jedna za druhou. Dolník, horník, kráľ, postupka, píšem. Do taktu rúk nám hrá hudba z telefónu, ktorý je napojený na malý reproduktorík, vyhratý mojím otcom na jednom z každoročných zelenečských plesov.

Miestami sa cítim ako v starom New Yorku, keby sa otvorili dvere a prisadol by si k nám Frank Sinatra, nečudoval by som sa. Hneď by som mu ponúkol pohárik českého majstra Bechera a skvelú, ručne ušúľanú cigaretku. No kým dvere ostávajú zavreté, hodujeme my. Stôl nám osvecuje matné svetlo z čelovky, šikovne umiestnenej na svietniku nad našimi hlavami. Nestabilný svietnik niekedy dostane nohy a za pomoci škárového vetra si taktne tancuje s vyfukovaným dymom tango. Čas ide rýchlo, ani ho nemusíme kontrolovať. Stačí len precítiť. Čím bližšie je malá ručička k dvanástke, tým väčšia zima sa k nám vkráda.

Balíme sa teda pomaly do spacákov a s hazardnými úsmevmi si líhame hlavami k sebe. Pobozkám moju milovanú ženu a spoločne nás unáša vládca spánku.

 

*Kapitoly z cestopisu Červená pravidelne vychádzajú každú stredu a v nedeľu. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?