IV. Čert vo Východných Karpatoch

Autor: Patrik Slanina | 9.4.2017 o 20:48 | (upravené 11.7.2017 o 22:02) Karma článku: 6,58 | Prečítané:  1219x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 4. 

1. 5. 2016 / 09:55:18

Cesta zarubana, zablatena a rosa na topankach nas zaviedla do obce Kurimka. Vsetky tri pramene uz od Ciernej hory boli vyschnute, tak sme boli s 1,5 l vody az tu a s nadejou zvonil Patko na druhy dom.... mily pan nam nacapoval vodicku a este aj po 2 poldeci nam ulial, :-) vela stastia a obidenie Zborova (kvoli tmavsim obcanom) nam poprial... ranajkujeme a pokracujeme dalej.

 

 

„Domi, Dominička moja, vstávaj!“ počujem hlas prichádzajúci odniekiaľ zhora. Zo snov ma razom vyťahuje mocná ruka reality. Precitnem do zimy.

Nad sebou vidím Paťka. Jeho strhaný výraz a jemne fialové pery prezrádzajú, že má za sebou podobnú noc ako ja. Chodí z jednej strany na druhú, pozerá do okien a vytešuje sa, že konečne vyšlo slnko a môžeme zase pokračovať v ceste. Teším sa s ním, viem, že pohyb nám rozprúdi krv, ktorá nám vytvorí v tele toľko potrebné teplo. Noc bola ťažká, zima mi sťahovala svaly tak silno, až som dostávala kŕče. Ani neviem, koľko som spala, no snáď mi to na dnešný presun do Zborova bude stačiť.

Hodiny sa ešte ani nedostanú na šestku, keď sme už na nohách a rozrážame popadané suché paličky na turistickom chodníku. Les sa práve zobúdza, pod ťažkou rannou rosou sa k nám skláňajú vysoké trávy a každým krokom nám lepšie a lepšie umývajú topánky. Rýchlym tempom do seba pumpujeme tak prepotrebné teplo.

Chcem sa napiť, no zisťujem, že po rannej hygiene nám ostalo len pár deci vody. V odraze slnka sa na mňa leskne zo spodku plastovej fľašky. Musí nám vydržať dve hodiny, toľko by mala trvať cesta do najbližšej dedinky.

„Po ceste máme ešte tri vodné pramene, takže o vodu sa neboj, doplníme ju hneď na Floriánke,“ oznamuje mi Paťko vzdialený na pár krokov.

Pozerá do telefónu a čaká ma, pravdepodobne zameriava presnú polohu na GPS lokátore. Verím mu, viem, že sa naňho môžem spoľahnúť, preto sa mi kráča ľahko. Chytím ho pevne za ruku a pokračujeme spoločne, jeho teplo mi dáva zabudnúť na zamrznutú prebdenú noc.

Veľké drevené posedenie na rozľahlej lúke nám dáva poznať, že sme na Makovici. Ľudia z blízkych dedín, ale aj zo Svidníka, horu využívajú na prípravu rôznych akcií a slávností. Vrch je známy hlavne tým, že je zasvätený požiarnikom – konajú sa tu každoročne hasičské preteky školopovinných detí. Socha svätého Floriána, patróna hasičov, umiestnená v hornej časti lúky, je nám toho dôkazom.

Pozvoľným klesaním sa dostávame na rozľahlé lúky. Rovnako ako na Floriánke, tak ani teraz nenachádzame vodu. Prameň, ku ktorému Lišiaka zaviedla pribitá tabuľka na bútľavom strome síce tečie, no rovno cez kamene a blato.

„Zbytočne nachodené metre,“ zanadáva si Paťko, keď sa vracia z druhého márneho pokusu.

Nečudujem sa mu, nadbehol si pekný kus hore kopcom.

Negatívnu energiu spôsobenú smädom razom hasí nový pohľad z otvorenej časti lesa. Pred nami vyrastá neveľká dedinka. Dominantou je jej snehovo-biela vežička, na ktorej sa leskne trojramenný kríž. Spodné vodorovné rameno značí, že v dedine je viac gréckokatolíkov ako pravoslávnych. Gréckokatolícke kostoly veriaci nazývajú cerkve. Chrám v Kurimke bol najprv drevený, dedinčania si ho postavili svojpomocne. Až neskôr cerkev z neznámych dôvodov obmurovali a natreli jasnou bielou farbou, ktorá nám momentálne v rannom svetle slnka pripomína maják nádeje. Smädom obalamutený Paťko je odhodlaný vyrabovať hneď prvý sympatický dom v obci.

„Tento nie, tento je príliš starý, nie, ani tento, tu isto nikto nebýva,“ šomre si pohľadom opretý o prvé stavby.

Keď sme už skoro na konci ulice, zrazu zastavuje a s úsmevom mi ukazuje za seba.

„Toto je on, Dominika, pozri sa!“

Predo mnou stojí klasická biela kocka. Nízky drevený plot a pekne upravená predzáhradka.

„Tu budú slušní ľudia, uvidíš,“  presviedča viac seba ako mňa.

Úsmevom mu výber schválim.

Po dvoch silnejších zabúchaniach nám otvára starší pán. Keď mu rozpovieme, odkiaľ ideme a čo potrebujeme, nelení ani chvíľku a plní nám fľaše čírou ľadovou vodou. Pri rozlúčke nás ešte obdaruje dvomi poldecákmi, jedným pre radosť a druhým, aby sme nekrívali.

So vzájomným si prianím šťastia sa s ním obaja lúčime. Červená značka nás chytro vyháňa z dediny do polí tamojších hospodárov. Pred sebou máme výdatný kopec. Potrebujeme sa dostať na jeho vrchol, odkiaľ by sa nám už malo ísť do Andrejovej relatívne ľahko.

 

 

1. 5. 2016 / 18:17:30

Pocity Lisky dva: tak ako si clovek aj na bitku zvykne, tak aj moj chrbat ostava ignorantsky k tej kope, co nosim na chrbte. Pocity Lisky jedna: aj mne sa uz batoh lepsie nesie... :-) trosku som sa bala dnesnych 25 km kvoli tazkej noci, ale celkom pekne sme to dotiahli do Zborova! Trosku sme bludili, ked sme sli z Kohutova, este ze ma Lisiak v mobile GPS. V Andrejovej sme opat u miestnych doplnili cerstvu vodu a sup cez stado krav a teliatok. Zborov sme trosku obisli, ako nam odporucil aj majitel penzionu, kde teraz cerpame nove sily. :-)

 

 

Ostré ranné slnko mi osvecuje celý displej telefónu, kde mám práve otvorenú mapu. Rukou pomáham očiam a zakrývam skoro celú obrazovku. Sedíme pri odľahlej skládke dreva určeného do výroby a relaxujeme. Do Andrejovej sa dostaneme, keď prekonáme ďalšiu časť Ondavskej vrchoviny.

„Najprv musíme vystúpiť na tento vrch pred nami, Dlhá hora mu hovoria,“ vysvetľujem Domči pri raňajkách.

Apetít podporený dvomi ostrými pozdravmi z ďalekej Moravy je obrovský. Slanina, horčica a cibuľka sú pekne naukladané vedľa seba na hrubom pni, ktorý sme dnes slávnostne povýšili na nedeľný stôl.

Po raňajkách začíname stúpať do hory. Cez zarosené oči si uvedomujem, že nástupy na hrebene, či už v Karpatoch, tu, alebo v Tatrách, sú všetky rovnaké. Fučím ako o dušu. Idem rýchlym tempom častokrát prerušovaným nutnými prestávkami. Raz predbieha Dominika mňa, raz ja Dominiku. Táto časť Nízkych Beskýd  je výnimočná tým, že má dva vrcholy rovnakého názvu. Najprv prechádzame Kohútov s nadmorskou výškou päťstodvadsať metrov, o hodinku a pol stojíme na Kohútove číslo dva, ten sa týči až o stodvadsať metrov vyššie.

Počas povstania v týchto lesoch bojovala partizánska jednotka Čapajev. Jadro skupiny tvorili hlavne Sovieti, ktorým sa podarilo utiecť z hrôz koncentračných táborov. Vtedajší obyvatelia Kurimky im nosievali potraviny a podávali informácie o pohybe nemeckých vojsk v ich dedine. Všetci spoločne čakali na vykúpenie, ktoré malo prísť z kopcov Duklianskeho priesmyku.

Lesy sa v tomto kraji po zime už dávno prebudili, asi milión odtieňov zelenej je všade okolo nás a spoločne vytvára hustú spleť lesa. Aj preto pri zostupe zastavujeme. Máme pred sebou križovatku so štyrmi možnosťami, no značku nevidím nikde. Na výber máme tri cesty, môžeme ísť doľava, doprava alebo rovno dolu. Tenký chodník, po ktorom práve kráčame, pokračuje priamo do doliny. Kúsok pred nami ho pretínajú dve hlboké brázdy po ťažkých vozidlách tvoriacich lesnú cestu. Môj tip je ísť rovno za nosom, dedina musí byť niekde pod kopcom.

„Domči, ty ostaň, nechám si tu batoh a idem sa pozrieť nižšie, ak zbadám značku, prídem k tebe späť a pokračujeme, OK?“ hovorím pri skladaní ťažkého ruksaku z chrbta.

Pritakáva mi a vtipne dodáva, že tu bude strážiť les. Pár skokmi klesám medzi stromy. Cez mohutné pne bukov sa predieram úzkou vyšliapanou brázdou, no cestička sa mi o chvíľku stráca v konároch, a značku stále nevidím. Toto teda správna cesta nebude. Prejdem ešte pre istotu pár metrov, no zbytočne.

Pohľadom a rukou naznačím Dominike, že idem pozrieť ešte doľava, ak nebude červená ani tam, zostane už len posledná možnosť.

Červenej niet.

Po ďalšom zbytočnom odbočení konečne nachádzame značku slabučko nakreslenú na mohutnom starom strome vyrastajúcom pod briežikom napravo od križovatky. Posledná voľba bola nakoniec správna, hútam, keď schádzame z lesa do civilizácie. Kráčame lúkou husto obrastenou trávou. Za chrbtami nechávame popletený les a smerujeme ku asfaltovej ceste. Podľa mapy nás práve tá má zaviesť až na okraj dedinky.

Andrejová sa môže pýšiť tým, že patrí medzi najstaršie obce okresu Bardejov. Názov asi dostala podľa rovnomennej rieky Andrejovka, ktorá preteká dolinou. Dedina má tvar hadíka. Domy sú postavené len pri hlavnej ceste, ktorá sa stáča medzi kopcami. Prejdeme okolo prvých dvoch, keď nás už značka vystríha, aby sme nezabudli odbočiť ostro doprava. Z jedného domu v tvare kocky stúpa dym, na veľkej verande sa hrajú deti, inak vyzerá byť dedina pustá. Doplníme fľaše vodou a malú obec opúšťame. Ostáva nám prejsť dolinou vytvorenou kopcami Hradské a Jedlina a mali by sme sa ocitnúť na lúke pred Zborovom. Dostávame sa na širokú hospodársku cestu, vedľa ktorej je vysadený len jediný strom. V momente, keď okolo neho prechádzame, skoro zamdliem. Spoza útleho pňa sa totiž vynorí čert.

A to doslova.

„Dobrý deň,“ zdravím opatrne.

Starší pastier oblečený kompletne v čiernom mi na pozdrav len mykne hlavou. Je celý od sadzí a jeho hriešnu dušu strážia dva vlčiaky. K dokonalosti mu chýba už len chvost s ostrým bodákom na konci a vidly v ruke.

„Môžeme prejsť cez vaše stádo? Ideme totiž do Zborova a značka vedie práve cez vašu lúku,“ vysvetľujem mu a ukazujem pritom na desiatky kráv rozmiestnených po celom holom kopci za dedinou.

Pastier si ma zatiaľ len premeriava od hlavy až po päty. Novodobý belzebub toho teda asi veľa nenarozpráva. Možno sa bojí, že pri slovách mu vyšľahne z úst oheň a prezradí sa, alebo pri zakašlaní vietor rozdúcha popol z jeho dychu. Nech je ako chce, na odpoveď použije zase len tvárovú mimiku. Hlavou mykne ešte raz a my sa rýchlo uberáme do zvieracej spoločnosti. Kráv môže byť asi päťdesiat, sem-tam zbadám na okraji lúky aj teliatka, ktoré sa nemotorne potkýnajú v ohradenom trávnatom priestore. Kráčame pokojne, no aj tak bystrím očami navôkol a dúfam, že neuvidím žiadneho rozbujačeného býka či nepokojnú kravu.

„Paťko? A nemôžu nám spraviť nič?“ pýta sa ma Domča, tiež pozorne sledujúca trhané pohyby kráv, ktoré na nás pozerajú, akoby práve padli z mesiaca.

„Neboj, oni len vyzerajú čudne, inak nie sú nebezpečné,“ ubezpečujem ju a trochu aj seba, „veď si videla, že čert nám cestu odobril, teda ak to nie je ruský čert,“ zasmejem sa sám nad svojím vtipom, aby som odľahčil mierne napätú atmosféru.

Po adrenalínovej chvíľke sme opäť v objatí lesa. Prechádzame cez lúku s pooranou pôdou od rypákov. Okrem hovädzieho dobytka tu teda nemajú núdzu ani o čiernu zver. Zapadajúce slnko už málo presvitá cez hustý zmiešaný les, ale aj tak je tu príjemné teplo. Všade navôkol spievajú vtáci a oznamujú skorý príchod leta. Za poslednou zákrutou vedúcou na lúku, z ktorej je už vidieť siluetu Zborovského hradu, počuť hlasnú hudbu. Prichádza z osady pod kopcom, ktorá tvorí skoro polovicu celej kapacity obce. Po dlhšom telefonáte s vedúcim penziónu sa dohodneme, že Rómov radšej obídeme poza obec.

Pred pozbíjanými domcami teda odbáčame doprava. Vysoká lúčna tráva kryje všetky nástrahy, čo na nás číhajú na rozľahlej pláni, cez ktorú sa predierame. Nebo pred nami sa pomaly začína červenať, slnko je už naozaj nízko. Podľa inštrukcií majiteľa penziónu máme ísť stále pozdĺž dediny, až kým nenarazíme na majer. Za menším kopcom sa konečne vynára starý hrdzavý plot, za ním dva traktory a veľká podlhovastá budova. Pravdepodobne jeden z miestnych kravínov.

Skokom cez mútnu kaluž sa dostávame na obecné poľnohospodárske družstvo. Obaja sme toho názoru, že radšej dostaneme hubovú polievku od tamojších traktoristov, akoby sme mali riskovať večernú prechádzku cez slovenský slum. Slovná výstraha pred touto osadou je totiž dnes už druhá. Prvú sme dostali od dedka ešte ráno v Kurimke, tiež nás varoval pred miestnou osadou. Nie je to vraj dávno, keď tam zabili nejakého dôchodcu.

„No televízia to nedáva, ich takéto veci radšej nezaujímajú,“ rozohňoval sa pri nalievaní druhého poldecového pohárika, ktorý poctivo plnil až po okraj.

Naše ubytovanie sa nachádza v centre obce, kúsok za hranicou osady. Mali by sme naň naraziť hneď, ako vyjdeme z družstva. Obchádzame ďalšie kravíny, v jednom z nich sú dvaja robotníci. Jeden zhruba v našom veku, druhý starší harcovník, ktorý vehementne gestikuluje rukami a niečo vysvetľuje svojmu možnému nástupcovi. Kývneme si na pozdrav. V ich pohľadoch nebadám ani štipku prekvapenia, asi sú na turistov obchádzajúcich neslávnu dedinskú časť zvyknutí.

Penzión Jana sa nachádza na najväčšej križovatke v dedine. Je to dvojposchodový rodinný dom s potravinami na prízemí. Penzión je momentálne v prerábke, majiteľ nás ubytoval len z ľútosti. Chodby sú nevykúrené, no obavy z opakovania sa predošlej noci sú zahnané hneď, ako otvoríme dvere do našej izby. Jednoduchá miestnosť je zateplená, pozostáva z dvoch postelí, malého televízora a kúpeľne. Radiátor na zadnej stene je horúci, za čo sme nesmierne vďační.

Uťahaní z dnešného prvého fyzicky náročného dňa padáme do postelí a už len relaxujeme. Podobne dlhé trasy totiž budeme od dnes až po Bratislavu absolvovať každý deň. 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan je najväčším favoritom. Zapíše sa do dejín svetovej cyklistiky?

Vlani nebol najväčším favoritom, ale aj tak vyhral.

DOMOV

Lipšic dostal za nehodu z minulého roka podmienečný trest

Súd odsúdil bývalého poslanca Lipšica.

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Akcia proti Kiskovi je porovnateľná len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?