III. Čierna duša na Čiernej hore

Autor: Patrik Slanina | 5.4.2017 o 19:08 | (upravené 11.7.2017 o 22:00) Karma článku: 7,09 | Prečítané:  2218x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 3.

30. 4. 2016 / 12:38:06

Caute, Lisky sa hlasia z restiky Royal zo Svidnika, dnes nase kroky zatial celu cestu sprevadza slniecko. ALE, mali sme prvy stret so zvieratom, v Niznej Jedlovej sa na nas rutil doberman, sliny mu pri behu lietali a nam zadky zatahovalo, uz bol meter pred nami... a zrazu, ta to len saleny labrador, :D ako mu povedal majitel, ktorému pes stale uteka z dvora (P. S.: bol to fakt labrador, nie doberman :D). Lisky sa najedia a dnes v klude a pohode prejdu na utulnu Ciernu horu, ta to ziadny snpeckar nemoze vynechat. :P

 

 

Cez podkrovné okno sa k nám predierajú ospalé slnečné lúče. Včera sme síce plánovali, že budeme spať až doobeda, no radosť z krásneho dňa nás preberá. Do hodiny už stojím pred chatou v plnej poľnej.

„Vo vnútri máte darčeky, opaľovací krém, zošit, pero a jednu zubnú pastu,“ vravím prekvapenému chatárovi pri odovzdávaní kľúčov.

„Ale nevravte,“ nahlas sa zasmeje a pokračuje, „minulý rok tu boli tiež takí dvaja dobrodruhovia, no išli z druhej strany, od Bratislavy. Od nich som vtedy dostal podobné veci.“

„A kde máte polovičku? Či tá má už po včerajšom lejaku dosť?“ priateľsky dobiedza mladý chatár.

„Nebojte, ešte mám trochu energie, len tak ľahko sa nevzdám,“ preruší našu rannú konverzáciu jemný, no zato pevný hlas.

 

Vo dverách stojí pripravená Dominika, obrovský ruksak na jej pleciach vyzerá komicky. Pripomína mi pracovitého mravca, ktorý na svojom chrbte dokáže uniesť až päťdesiatnásobok svojej hmotnosti. Nad takou predstavou sa musím pousmiať.

Dobrá nálada nás vyprevádza z Kapišovej. Asfaltku pod našimi nohami strieda žltá pieskovcová zem. Na vyvýšenom kopčeku sa poslednýkrát obzriem za dolinou, v ktorej sa odohrala najväčšia tanková bitka. Kapišová bola pri oslobodzovacích bojoch úplne zničená, no o tri roky neskôr znovu postavená a vyznamenaná Červenou hviezdou za útrapy a statočnosť obyvateľov.

Po ľahkej prechádzke veľkou lúkou oddeľujúcou dedinku od hustého múru statných listnatých stromov sa dostávame do šera lesa.

Včerajší vytrvalý dážď zmenil chodník na koryto blata. Cítim sa ako zápasník v bahne. Topánky pod mojou váhou zapadajú hlbšie ako tie Dominikine. Ľahko okolo mňa prejde a s úsmevom mi povie, že ma počká na lúke za lesom. Naozaj sa o chvíľku stretávame na zráze pahorkatiny postupne ústiacej až do malej dedinky.

„Fuuu-fuuu...“ a nič.

Skúšam zase.

„Fuuu-fuu-fuu u...“ no stále je ticho.

Domča má zo mňa obrovskú zábavu. Kráčajúc lúkou mi pobaveným hlasom vysvetľuje, že steblo trávy musím medzi prstami pevne chytiť a natiahnuť, inak nezapískam, ani keby som sa na hlavu postavil. 

„Aha, takto sa to robí!“

Ledva stihnem spracovať jej slová a už prírodu pretne ostrý piskot trávy. Uznanlivo kývam hlavou a znovu pozorne prikladám prsty na tenké steblo.

O chvíľku už vypiskujem aj ja. Obyvatelia Nižnej Jedľovej z nás musia mať radosť, je totiž skoré sobotné ráno. Našťastie, tu v dedinkách chránených pred moderným svetom z každej strany statnou horou, ľudia si privykli vstávať už na spev kohútov. Žiadny hysterický teror spôsobený nečakaným prebudením teda neočakávame.

Vykračujeme si po rozbitej asfaltke ťahajúcej sa popri Jedľovskom potoku. Začali sme síce len včera, no sme omnoho opatrnejší. Predstava vykĺbeného členku z dôvodu malichernej nepozornosti na jednom z cestných výmoľov nás dostatočne nabáda k ostražitosti. Z prehnanej zodpovednosti o naše zdravie nás vytrháva až veľké psisko utekajúce spod kopca. Mohutná hlava, svalnaté vyrysované telo a divoké sliny dopadajúce na mokrú zem neveštia nič dobré.

„Stoj, nehýb sa, Domča, uvidíme, čo spraví,“ potichu hovorím.

Líška mi kývnutím hlavy dáva znamenie, že chápe. Spravím jeden krok vpred. Ľavú ruku mám ľahko položenú na obrannom spreji, pravú vystrčím pred seba. Psisko je od nás tak na meter, keď začujem spoza kopca hrubý chlapský hlas:

„Nebojte sa, nepokúše, len je to sprosté, divoké, furt mi to z dvora uteká!“ nahlas oznamuje približujúci sa starší pán.

A má pravdu. Z krvilačnej beštie sa vykľulo len šteňa v nebezpečne mohutnom tele. Škrabkaním a hladením sa mu ospravedlňujeme za naše zákerné úmysly.

„Ja mám s ním len starosti, dcéra to priniesla domov, inak máme len samých čistých, tento je taká zmeska labradora a vlčiaka. To viete, na dome mám nízky plot, tak len vždy čakám, kým preskočí a začne sa naháňačka,“ vysvetľuje nám s humorom sympatický ujo.

Je nahodený do pracovného odevu, modré oči mu kontrastujú s prešedivelými vlasmi a kľudný výraz na jeho zvráskavenej tvári naznačuje spokojnosť s ďalším úspešným dolapením neposlušného miláčika.

„Všetko zlé je na niečo dobré, aspoň bude kondička,“ reaguje Domča a obaja jej dávame za pravdu.

Šantiaci pes skáče okolo nás a spoločne s ujom kráčame až na koniec dediny. Opatrne sa ho pýtam, či si náhodou nepamätá, ako to tu vyzeralo za čias vojny.

„Nijak,“ potichu odvrkne.

Otázka ma zamrzí, ak si ozaj niečo pamätá, isto to nie sú spomienky, ktorými by sa chcel chváliť. No po pár krokoch predsa len pokračuje.

„Koncom septembra 1944 sem vtrhli Nemci, začali plieniť a rabovať dedinu, aby Ivanovi nič nezostalo – tak volali ruskú armádu. Všetkých ľudí odtiaľto vraj vyhnali. Ja si to nepamätám, bol som ešte malé dieťa, no z otcovho rozprávania viem, že sme ťahali na Prešov. Onedlho bola Nižná Pisaná rozbombardovaná a obraz skazy bol dokonaný,“ dokončí historické rozprávanie a až po jeho dom, ktorý stojí na konci dediny, sme všetci traja ticho.

Pred rozlúčkou nám ešte ukazuje starý nemecký bunker postavený priamo v jeho záhrade. Pripomína mi stan. Oblúkovitá klenba je jemne obrastená trávou a z prednej strany sú zasadené silné kovové dvere s malým okienkom uprostred. Na jazyku mám pokušenie spýtať sa, či by nám nedal krátku exkurziu po svojom pozemku, no len čo pozriem na hodinky, je mi jasné, že musíme pokračovať.

Po zdolaní menšieho kopca Hrabníky prechádzame cez ďalší vojenský cintorín, za ktorým sa týči vysoká biela veža s hviezdou na vrchole. Je to pamätník Sovietskej armády, ku ktorému sa ťahá dlhý biely chodník vysadený mladými topoľmi. My k nemu prichádzame z lesa.

Sú tu slávnostné reliéfy, na pravej strane vyobrazená partizánska hliadka, na ľavej oslavný príchod sovietskych osloboditeľov. V strede pyšne stojí ruský vojak s dlhým prehodeným kabátom a so samopalom v ruke.

Prechod vojsk, až na tie miesta, kde práve stojíme, si ale vyžiadal krutú daň. Okolité dedinky, ako aj mesto boli zbombardované, vypálené či opustené. Tí, čo mali šťastie, boli vydaní napospas osudu a vyhnaní zo svojich domovov. Ostatných spolu s vojakmi prikryla čierna zem. Keď boli už  vyzlečení z rôznych vojenských kabátcov, nemeckých, sovietskych alebo československých a zakopaní hlboko v zemi, ostávali tu po nich predsa len rovnaké kríže symbolizujúce zbytočnosť vojny ako takej. Pri pokuse preraziť cestu na Slovensko cez severovýchodný karpatský oblúk zahynulo spolu vyše sedemdesiattisíc ľudí. Česť ich pamiatke.

Na konci chodníčka vedúceho až do mestského parku sa dávame do reči so starším párom. Obidvaja sú pekne oblečení, dedko má dokonca na očiach moderné slnečné okuliare a má zachovalé šedivé vlasy starostlivo ulízane dozadu. Vypytujeme sa, kde by sme mohli nájsť nejakú dobrú reštauráciu. Dedko nám odporúča nízku budovu pri pumpe na druhej strane cesty, no nestihne myšlienku ani poriadne dopovedať, keď ho babka zahriakne:

„Ach, čo im takéto radíš? Ako si budú naše mesto pamätať?“ karhá sympatická pani v dlhom červenom kabáte svojho manžela.

„Mladí nie sú stadeto, nech vidia, že to tu máme pekné.“

„Ak pôjdete stále rovno cez park, narazíte na menšiu križovatku a centrum mesta, tam máte veľa reštaurácií, aj pizzeriu nájdete,“ s úsmevom napráva dedkove praktické rady.

S vďakou sa s nimi lúčime. Bruchá už nám hlasno protestujú, preto rýchlym krokom vstupujeme do menšieho centra. Treba doplniť energiu, lebo za Svidníkom začíname našu prvú hrebeňovku. Nízke Beskydy sa na nás už istotne tešia.

 

 

 

1. 5. 2016 / 08:18:48

Vcera sme uz nevladali napisat, co sme a kde sme, ale nocovali sme v utulni Cierna hora. Nasa prva zla a  Domčou aj prebdena noc.... mokre drevo nam nedovolilo si zakurit v krbe, líška sa budila na zimu a krce a ja som  sa vyspal podobne zle. Rano bolo krasne a chladne, pred 7. sme vyrazili smer Zborov, kde nas caka tepla chata, jupi! Na to sa obaja velmi tesime! Momentalne pauzujeme na Makovici alebo tiez Florianka. Je tu nadherne, aj nocovat by sa tu dalo v pohode.

 

 

Ondavská vrchovina je časť Nízkych Beskýd. Rozprestiera sa v severných častiach východného Slovenska, siaha až na hlavný karpatský hrebeň oddeľujúci Slovensko od Poľska. Vrchy sú to malebné, horské lúky sa striedajú so zmiešanými lesmi, kde-tu popretkávanými menšími potokmi. Zo zvieracej ríše je tu zastúpená hlavne čierna a jeleňovitá čeľaď. Štatisticky sa v severovýchodných lesoch vyskytuje aj najviac vlkov.

Na neveľkej lúčke v strede lesa zo zeme vyrastá vysoká drevená rozhľadňa. Kúsok od nej je upravený prístrešok a kamenná chata s novou červenou strechou. Nedočkavo otváram staršie dvere s dvomi sklenými výplňami.

Chata je postavená z kameňa. Na stenách visia fotky z minuloročnej stavby projektu. Nad kozubom v pravom zadnom rohu je na zarámovanom papieri krátka báseň venovaná lesom. Malé okienka v hrubých stenách neprepustia dovnútra ani lúč slnka. Vnútro tvorí stôl s úzkou lavičkou a s dvomi pričňami uloženými napevno. Zvierajú spolu pravý uhol. Pravdepodobne naše postele.

Sadám si na jednu z nich, pot rinúci sa z čela nechávam voľne dopadať na podlahu. V nohách máme spoločne s Líškou prvé stúpania. Hora tesne za Svidníkom a Ostrý vrch po ceste sem nám dali zabrať. Keď dlhšie odpočívam, cítim, ako sa mi po tele rozlieva chlad.

„Budeme musieť nejak zakúriť, inak tu pomrzneme,“ analyzujem, keď mi na orosené predlaktia vybehnú zimomriavky.

„Dreva je v okolí chaty dosť, no dva predošlé dni výdatne pršalo,“ oponuje Domča stojaca oproti mne. „Zem po daždi ešte nestihla dostatočne vyschnúť.“

Poslednýkrát prebehnem chatu očami, no okrem dvoch hnilých zvlhnutých pňov pohodených pod lavicou pri krbe tu nie je nič, čo by nás zohrialo.

Postavím sa a zips na bunde si zapnem až po bradu: „Musíme to aspoň skúsiť.“

Za pár minút máme nazbierané dve kopy popadaných haluzí. Po ich prezretí s menšou dávkou pochybností všetky schvaľujem. Podozrenie vo mne tkvie hlavne pre veľa mladých výhonkov. Všetko nazbierané drevo schovám pod lavicu pri kozube. Obaja dúfame, že sa aspoň časť dreva v riedkom vzduchu do večera vysuší.

Celkovo na mňa interiér nepôsobí vábne, hlavou mi chodia predstavy o mrazivej noci a okrem toho, celé mi to príde stiesnené, chladné a ďaleko od domova. Do hlavy sa mi dostávajú skľučujúce pocity. Vedel som, že zákerák z nástupišťa nepovedal posledné slovo, no nádejne som si myslel, že ma nepríde navštíviť hneď po dvoch dňoch. Na jeho obranu musím povedať, že podmienky má na to ideálne.

Hlasno odfúknem a vyštverám sa na vrchné poschodie rozhľadne s nádejou, že ma zo zlých myšlienok vylieči pohľad na moje milované hory.

Opak je však pravdou. Zákerák sa prezlieka do sveta okolo mňa. Mám pocit, že husté stromy všade naokolo súladne hučia, aby som to vzdal. Vietor sa pridáva a hovorí mi, akoby mi teraz bolo dobre doma v obývačke, bez zbytočnej pýchy a dokazovania si ani neviem čoho.

„Mohol si ostať v Bratislave, nič nerobiť, len snívať, veď to ti ide najlepšie,“ šepká mi vánok úlisne do ucha.

Na pomoc som si so sebou zobral aj fľašu Becherovky. Snáď ma po pár panákoch čaká vyslobodenie. Lognem si poriadny dúšok ohnivej vody, cítim, ako mi v hrudníku vybuchuje teplo spôsobené ostrou pálenkou. Tvárou mi prebehne kŕč a do očí vyhŕknu slzy.

Nepomáha.

 „Máš toho na pleciach veľa. Pozri sa na seba, aký si bol hrdina, keď si jej o tom básnil v Terchovej, asi si ju chcel len okúzliť, však?“

Vánok sa mení na vietor a pritvrdzuje: 

„Teraz tu však vidím len obyčajnú kopu sračiek, ktorá mala zbytočne veľké reči. Zbaľ sa a vypadni!“ už do mňa hučí orkán.

Dominika leží pri mne a užíva si zapadajúce slnko, ktoré sa o chvíľku celé schová za stenu kopcov rozprestierajúcich sa pod nami. Cítim sa zle, no nedávam na sebe nič poznať, nechcem rozrušiť aj ju. Toto je len medzi mojou hlavou a mnou samotným.

„Sám to nezvládnem,“ po ďalších dlhých minútach úprimne hodnotím situáciu, čo sa vo mne odohráva.

Potrebujem počuť ďalší milovaný hlas. Spojiť sa s najbližšou rodinou aspoň akusticky. Rýchlo nahmatám vo vrecku telefón a vytáčam číslo.

Z druhej strany republiky na mňa z mobilného reproduktoru povzbudivo zakričí mama. Radosť a obdiv, ktorý je počuť v jej hlase mi konečne prilieva do tela trochu pokoja. Opretí o drevenú konštrukciu jej spolu s Líškou rozprávame, ako sme sem prišli a čo sme doteraz zažili.

Cítim, ako sa mi uľavuje, negatívna časť môjho ja sa sťahuje. Vietor utícha a vnútorný pokoj začína vyhrávať. Každým slovom vyrieknutým z hlasného reproduktoru mobilu rastiem.

Vyhral som.

Aspoň nateraz. Hovorím si sám pre seba pri zdolávaní schodov troch poschodí rozhľadne. Slnko už zapadlo, v chatke si teraz svietime čelovkou zavesenou na stropnom tráme.

Kľačím na kolenách pri krbe, vediem s ním neľútostný boj o teplo. Hrsť pokrčenej servítky obloženej tenkými halúzkami síce začína horieť, no radosť po chvíľke vystrieda sklamanie. Paličky sú vo vnútri ešte vlhké. Skúšam ďalšie. Opäť nič.

Vyhráva krb.

Nehoríme.

„Nemá to zmysel, Paťko, všetko je to mokré, len si zbytočne zadymíme celú miestnosť.“

Viem, že má pravdu. Postavím sa a nervózne hodím zapaľovač na stôl.

„Snáď sa nejak vyspíme, spacáky máme kvalitné, mali by nám poskytnúť aké-také teplo, nehnevaj sa zbytočne,“ šepká mi Domča a objíme ma.

Rozmiestnenie pevno zabitých priční nám nedovolí vytiahnuť karimatku. Máme síce dve, no sú v prostriedku spojené. Počítali sme s tým, že budeme spať vždy vedľa seba. Dnes by to bolo možné len na kamennej podlahe. Ak chceme pokračovať v ceste, nesmieme do rána zamrznúť, takže tento nápad razom zavrhujeme.

„Tak na mäkké východoslovenské drevo,“ pripíjam si s Domčou pred chatou.

Zababušení do hrubých zimných vetroviek s rukami pod pazuchami pozorujeme večerné divadlo oblohy, je úplne jasno a teplota sa približuje k nule.

Hviezdy sú k nám nezvyčajne blízko. Máme pocit, že by sme ich mohli chytiť do rúk a popresúvať po oblohe podľa našich predstáv. Svedkami tejto zázračnej chvíle sú len tiché siluety stromov, ktoré nás zo svojich korún pozorujú. Zdvíha sa vietor, svojou neviditeľnou silou sa opiera do košatých halúzok, rozkýva ich a my si predstavujeme, že nám mávajú a prajú dobrú noc. Zo sveta fantázie nás vytrháva až zima, táto ľadová kráľovná s nami nemá žiadne zľutovanie.

Po zabezpečení vchodových dverí veľkou palicou zhasíname čelovku nad našimi hlavami a líhame si do spacákov. Obaja máme na sebe vetrovky a na hlavách zimné čapice. Hlavami sa navzájom dotýkame a ja sledujem čiernu tmu rozliehajúcu sa za malým dreveným okienkom.

Postupne upadám do plytkých snov, nárazovo sa budím, trasie ma zima. Kontrolujem hodiny, do svitania je ale ešte veľa času. Najradšej by som sa postavil, zobudil Domču a vypadol odtiaľto hneď teraz. No nepoznám tieto lesy. Neviem, čo sa skrýva za temnou zásterou noci vonku. Zase skúšam zaspať, skrčený ležím na boku, chrbát ma od tvrdého dreva nepríjemne bolí. Cítim, ako mi horúca para z úst pri vydychovaní naráža do ľadového nosa.

 Noc je dlhá, no raz sa skončiť musí, pomyslím si v duchu a opäť sa prepadávam do studených nočných môr...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?