II. Krvavé cesty Dukly

Autor: Patrik Slanina | 2.4.2017 o 17:19 | (upravené 11.7.2017 o 21:57) Karma článku: 6,80 | Prečítané:  2182x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh. Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 2. 

Kapitola 2. 

 

29. 4. 2016 / 20:19:19 

No, dnes duklianske tanky strielali ostre! Na priesmyk sme prisli o 14,30 a plan sme mali – chatu Evicka v Kapisovej. Celu cestu nas sprevadzal neprijemny vlezly dazd, ale pohodka, kazdy dva glgy bechera a islo sa. Uz nam tu na chate rozvoniava francuzska polievocka, takze hor sa na nu! Chata krasna, chatar velmi prijemny panko. Takze dobru chut a dobru noc! :) Myslienka dna: osem hodin ideme vlakom, busom, hydrobusom, trolejbusom a neviem cim az na uplny koniec slovenskej civilizacie, aby sme potom mohli mesiac po svojich utekat domov. :D

 

 

Dvere autobusu sa za nami s rachotom zavreli. Stojíme na zastávke pri poľských hraniciach. Rozhliadam sa všade navôkol. Do očí mi bijú ťažké kvapky vody. Hlbšie doliny a neveľké kopce tvoria Dukliansky priesmyk. Hmla prevaľujúca sa dolinami akoby niečo skrývala. Niečo ťaživé a smutné. Ocitli sme sa na miestach, kde sa v nedávnej minulosti odohrali hrôzostrašné veci.

Karpatsko-duklianska operácia bola jednou z najväčších horských bitiek v druhej svetovej vojne. Povstalecká a československá armáda mala preraziť cestu cez horský priesmyk k partizánom bojujúcim v srdci republiky a túto časť držať až do príchodu sovietskych vojakov. No všetko sa skomplikovalo, keď koncom augusta v roku 1944 začali nemecké vojská okupovať Slovensko. Povstanie sa začalo oveľa skôr, ako boli organizátori jednej či druhej strany na ozbrojené boje pripravení, a tak sa koncom leta pre Slovenskú krajinu spustila lavína čiernych dní, týždňov a mesiacov.

Turistický hríbik vidíme na druhej strane frekventovanej cesty, ktorá oddeľuje Slovensko od našich severných susedov. Kamióny sa asi predbiehajú o to, kto prvý naloží v Poľsku krovky či pletené svetre, a tak opatrne vyčkávame pri obrubníku na našu chvíľu. Posledné, čo si prajeme, je stret s vodičom ozrutnej, silnými svetlami ožiarenej mašiny.

Využívame pár sekúnd prázdnej cesty a dostávame sa na oficiálny začiatok. Moment, na ktorý sme toľko čakali, je tu. Domča skúma časové značenie nasledujúcej trasy, kým sa ja trápim s navliekaním pršiplášťa.

Pohľadmi sa stretávame a prebieha medzi nami tichý dialóg.

„Čo to vlastne robíme?!“ signalizuje mi očami.

„Neviem, ja som to nevymyslel, to ty si chcela ísť,“ vraciam jej myšlienku zúfalým úsmevom.

Pevne sa chytíme za ruky a úzkym asfaltovým chodníčkom začíname šliapať. Dnešný cieľ by sme mali dosiahnuť prekročením osemnásteho kilometra v chate Evička, ktorá leží v miernom svahu na začiatku dediny Kapišová.

Už po pár krokoch chôdze sa pripomínajú naše dvadsaťkilové ruksaky na chrbtoch a spoza krku nám šepkajú, že to nebude taká báseň, akú sme si predstavovali, či čítali v knihách, alebo na internetových stránkach.

Spoločne zatneme zuby a okázalo ich ignorujeme. Prechádzame okolo vysokého pylónu so znakom leva navrchu. Je to pamätník a zároveň cintorín Prvého československého armádneho zboru. Stovky padlých vojakov tu našlo večný odpočinok. Vyše tisíc mladých Čechov a Slovákov padlo v boji pri snahe uvoľniť cestu Červenej armáde cez severovýchod Slovenska pri oslobodzovacej akcii.

Značka nás odtŕha od obitého chodníka a vchádzame do lesa. Obklopujú nás vysoké buky, každý z nich by mohol rozprávať hrdinské príbehy o tom, ako medzi nimi behali československí a osloboditeľskí vojaci, ako statočne dobíjali krvou zmáčané brány na Slovensko. Každá skala, čo vytŕča zo zeme, by mohla hovoriť o mŕtvych, ktorí svoj mladý život stratili a obetovali pre slobodu národa. Každý potok na Dukle by mohol vyrozprávať príbeh o tom, koľko krvi pretieklo, aby sa krajina oslobodila z područia Tretej ríše.

Domča je v tesnom závese za mnou, i napriek dažďu odhodlane postupujeme zmáčaným terénom. Na pravej nohe cítim nedávno oslávenú päťročnicu mojich turistických topánok, koža je miestami už úplne zodratá a voda z tráv, kaluží a drevín to náležite využíva.

Ach, ja blázon, čo som si nekúpil nové topánky. Vedel som, že tieto sú už na rozpadnutie. Nevadí, táto cesta bude ich slávna derniéra. Koniec celoživotného turistického predstavenia. Zaslúžia si to, dlho ma obetavo nosili, tak ja teraz snáď vydržím občasné mokro na nohách, dumám pri vystupovaní do sedla medzi Zvezlou a Bielym kopcom.

Koryto doliny nás vedie do prvej dedinky na trase. Víta nás stará plechová tabula s oznamom, že vstupujeme do obce Medvedie. Perún sa na nás stále hnevá, po obúchanej asfaltke tečie voda potokom. Obchádzame prvé domčeky, kde tu stúpa z komínov dym a my pokorne závidíme teplo a  komfort za stenami útulných obydlí. Rezignovane narúšam premočenými topánkami symbiózu kruhov po dažďových kvapkách v mlákach. Otáčam sa na všetky strany, či neuvidím nejaký prístrešok. Dedina je však úplne prázdna, okrem starých domov a potoka tu nie je nič. 

„Paťko, tam za zákrutou je košatý strom, možno nás ako tak ochráni,“ prerušuje moje hľadanie Domča, ktorá ide kus predo mnou. 

Dobehnem ju a hľadiac na starú lipu s hustou ovisnutou korunou súhlasím.

„Šikovná si, láska,“ odpovedám jej s mokrým úsmevom a za krátky čas sme v relatívnom suchu.

„Všetko v poriadku?“ zisťujem Domčin stav. „Nič ťa nebolí?“

Líška si len nadhodí batoh a ukáže mi zdvihnutý palec. Môžeme pokračovať.

Keď sa ľudia dozvedeli, čo chystáme, veľa z nich mi povedalo, že som si toho nabral na plecia priveľa.

„Okrem samotnej cesty budeš mať povinnosť postarať sa aj o svoju polovičku,“ hovorili. 

Vždy som reagoval úsmevom a ubezpečoval ich, nech nemajú strach. Vydal som sa na cestu hlavne preto, aby som sám seba preveril, premenil slová na činy, ktoré robia chlapa chlapom.

Za neustáleho dažďa schádzame z hlavnej cesty za dedinou cez vyšliapanú trávu do blízkeho lesa. V objatí hustých listnatých stromov je šero. Upomienka, že sme tu len na návšteve, k nám prichádza z hĺbky zalesnených častí protiľahlého kopca. Vlhký vzduch pretne ostré vlčie zavytie. Trhne mi celým telom. Rýchlym pohybom očí prelustrujem najbližšie stromy. Vzduch sa zdá byť čistý.

„Dobre, adrenalín máme dobitý, hneď sa nám pôjde rýchlejšie,“ hlasno odfúknem.

Po úspešnom zdolaní premáčanej severnej strany Javornieho vrchu sa dostávame zase na asfaltku. Konečne sa počasie umúdrieva a prestáva pršať. Automobilová cesta nás vedie až za dedinu Nižná Písaná.

Tu sa napájame na užšiu cestu, ktorú z každej strany obklopujú rozľahlé holé kopce. Mierne zvlnený lúčny povrch narúšajú nepravidelne vyhĺbené trávnaté jamy, pravdepodobne po vybuchnutých granátoch. Na horizonte rozľahlých nezalesnených častí vidím siluety tankov. Síce sa spolu rozprávame, je tu zvláštne ťaživé ticho. Kráčame totiž údolím smrti.

Karpatsko-duklianska operácia mala trvať päť dní. Ruské vojská spoločne s československou armádou síce prvý deň dobili desať kilometrov územia, no rýchla reakcia nemeckých vojsk – keď sa im v krátkom čase podarilo presunúť vyše dvanásťtisíc vojakov na severovýchod Slovenska – im optimistické plány úplne prekazila. Operácia nakoniec trvala päťdesiatjeden dní a vyžiadala si tisícky mŕtvych.

Možno aj my práve prechádzame po jednom z mnohých  masových hrobov. Pri myšlienke mi chrbtom prejdú zimomriavky. Obaja pridáme do kroku, ani jednému sa nám nechce ostávať na miestach zmáčaných ľudskou krvou.

Pochmúrnu náladu zaháňa až dnešné útočisko. Kúsok za tabuľou obce Kapišová odbočujeme do tenkej uličky, ktorá sa ťahá do kopca. V diaľke sú postavené dve drevenice. V tej, ktorá je bližšie k nám, sa svieti a z komína stúpa biely dym. Kompletne premočení potisneme krásne dvere vyrobené z bledého lakovaného dreva. Chata Evička je ukážka lásky k veci. Vnútro drevenice je odeté v žltej žiare stropnej lampy. Na prízemí je obývačka spojená s kuchyňou. Schody pri kúpeľni vedú do podkrovnej časti, kde nás už čakajú nadýchané periny, pripravené dopriať nám čo najlepší spánok. 

Pred polnocou odhadzujem pokrčenú mapku s plánom zajtrajšieho dňa na kuchynský stôl. Dolu som už sám, Líška si šla ľahnúť pred pár minútami. Stojím pri okne a pozerám na matné obrysy domov. Svetlá v oblokoch pomaly zhasínajú a východnú zem pohlcuje tma. Myslím na Dominiku, rodinu a dlhú cestu, čo nás ešte čaká. Zajtra máme v pláne navštíviť Svidník a začať s postupným prechodom Ondavskou vrchovinou.

Vraciame sa domov.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?