I. Na štartovú líniu cez celú našu krajinu

Autor: Patrik Slanina | 29.3.2017 o 13:04 | (upravené 11.7.2017 o 21:55) Karma článku: 10,89 | Prečítané:  5521x

Jeden život, dvaja ľudia, štyri veľké pohoria, sedem významných miest, osemsto kilometrov. Jedinečný príbeh.  Cesta SNP. ČERVENÁ. Kapitola 1. 

 

Predslov

Kniha Červená popisuje putovanie mňa a mojej priateľky Dominiky po našej krajine. Pešo sme prešli bezmála osemsto kilometrov od Dukly až po Devín. Absolvovali sme Cestu hrdinov Slovenského národného povstania. Je to najdlhšia značená turistická magistrála na Slovensku.

Všetky kapitoly sa začínajú autentickými neupravovanými zápiskami priamo z cesty, ktoré sme počas putovania editovali na internetovej stránke určenej na online sledovanie. Kniha je písaná v dvoch osobách. Z pohľadu Líšky jedna – alias Dominiky a z pohľadu Líšky dva – teda z pohľadu môjho.

Prajem príjemné čítanie.

Patrik Slanina (Líška dva)

 

--------------------------

 

Prológ

 

Príroda je múdrejšia ako ľudia. Nie je chamtivá, nie je zlomyseľná, nezávidí, nezabíja, nekradne a ani nesúdi.

Počas písania knihy, ktorú práve čítate, som si robil krátke prestávky na balkóne prenajatého bratislavského bytu. Vždy som sa zapozeral na nedbalo vysadené stromy za oknami. Podľa výšky a hrúbky pňov tam stáli už dlho. Mali síce obrovské košaté koruny, no neprekážali si. Každý strom mal svoje miesto. Korene sa rozliehali vždy tak, aby nezabrali priestor a život stromu vedľa.

Keby to tak bolo aj u ľudí...

Udalosti poslednej štvrtiny roku 1938 znamenali začiatok konca prvej Československej republiky. Mníchovská dohoda z konca septembra a Viedenská arbitráž zo začiatku novembra znamenala oklieštenie územia Československa, ktoré v záujme „zachovania mieru v Európe“, muselo na ich základe odstúpiť územie Sudetskému Nemecku, niektoré severné oblasti Poľsku a veľkú časť južného Slovenska Maďarsku. Rozbitie ČSR bolo dokonané v marci 1939, keď súčasne s obsadením územia Čiech a Moravy fašistickým Nemeckom a s vytvorením Protektorátu Čiech a Moravy, Hitler ponúkol slovenským predstaviteľom na čele s ministerským predsedom vtedajšej slovenskej vlády Jozefom Tisom možnosť vytvorenia samostatného Slovenského štátu ako politicko-hospodárskeho satelitu Nemecka.

Vzhľadom na svoju strategickú polohu začalo hospodárstvo Slovenska prekvitať. Rýchlo sa rozvíjala infraštruktúra, ako aj vojensko-strojársky a zbrojársky priemysel. Nemecko si totiž potrebovalo vybudovať dopravné tepny smerom na východ, ako aj dopĺňať vojenskú techniku a muníciu. Naplno to využilo od polovice roku 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu. No po bitke o Stalingrad v zime 1943, ktorá znamenala obrat v druhej svetovej vojne, sa situácia na Slovensku vo všetkých oblastiach života začala meniť. Nezadržateľný postup Červenej armády, ktorá začala využívať partizánsky odboj na územiach ovládaných Nemcami, spôsobil, že hospodárstvo upadalo a zmenila sa i spoločenská nálada. Československá exilová vláda v Londýne spolu s predstaviteľmi slovenského odboja v Moskve presvedčili vojenské velenie Červenej armády na zmenu vojenských plánov. SNP vypuklo 29. 8. 1944 ako reakcia na vstup nemeckých vojsk na územie Slovenska a nebolo (v porovnaní s pôvodnými plánmi) koordinované s postupom Červenej armády. Jeho centrom bola Banská Bystrica. Politicky na jeho čele stála SNR, ktorá vyhlásila obnovenie ČSR. Moc na oslobodenom území preberali národné výbory.

Vojenské zložky na čele s J. Golianom vytvorili 1. česko-slovenskú armádu na Slovensku. Jej velenie prevzal Rudolf Viest. Táto povstalecká armáda bola štátmi protihitlerovskej koalície uznaná za spojeneckú armádu, čo malo podstatný vplyv na povojnový osud Slovenska.

Už 31. 8. 1944 začali Nemci s prvými vojenskými akciami na potlačenie povstania. Od 18. 10. 1944 prešli nemecké jednotky do generálnej ofenzívy, 27. 10. 1944 obsadili Banskú Bystricu a gen. Viest nariadil 1. česko-slovenskej armáde na Slovensku prejsť k partizánskemu spôsobu boja. SNP sa tak skončilo vojenskou porážkou. A tak na oslobodzovacie vojská pri Dukelskom priesmyku nečakala zdecimovaná hŕstka Nemcov, ale silná, dobre vyzbrojená a organizovaná armáda. Boje trvali niekoľko týždňov s veľkými stratami na oboch stranách.

 

Na počesť osloboditeľom a vzdanie holdu slovenským partizánom vznikla Cesta Hrdinov SNP. Je to najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku. Ťahá sa zo severovýchodu krajiny od Duklianskeho priesmyku až na západ po Bradlo, odkiaľ pokračuje na Devín ako Štefánikova magistrála. Trasa dlhá bezmála osemsto kilometrov prechádza väčšinou významných oblastí Slovenska, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania alebo počas oslobodzovania krajiny v rokoch 1944 až 1945. Celá cesta je značená červenou turistickou značkou.

 

------------------------

Kapitola 1. 

 

29. 4. 2016 / 05:01:42

Caute! Skuska z GPS, sice len tak-tak, ale stihame, rozhodli sme sa mierne zacat uz dnes, nakolko budeme už o 14,05 na Dukle, drzte palce, ludia! Zdravia vas dve Lisky. :)

 

 

Opustená ulica, noc a hviezdy. Jemný oblak sa ťahá po celej oblohe. Oheň z cigaretovej hlavičky pomaly dohára, až nakoniec zhasne. Okrem mňa mu spoločnosť na poslednej ceste nerobí nikto. Sledujem posledné miligramy tabaku, ako dávajú svetu zbohom. Čo nevidieť nastane úplná tma. Posledný závan dymu mi prejde cez nosne dierky až do mozgu a ja viem, že to je všetko. Záver. Jedna cigareta mi príde ako jeden život človeka. Svieti a svieti v rôznych tvaroch, až kým nepríde tá, pre ňu bolestná, čierna prázdnota. No kým svieti, žije. Kým dýcham ja, žijem. Nechcem zhasnúť tuctovo, nechcem zhasnúť smutne. A ak to raz príde, chcem odchádzať s noblesou. S pocitom, že to, čo som si v tomto krátkom životnom svetle zaumienil, som aj dosiahol. Pred sebou mám Cestu hrdinov SNP. Jeden z veľkých životných snov.

....

Vstávam bez budíka. Rukami nahmatám pri posteli zelené náramkové hodinky, ukazujú presne 05:01. Skoré piatkové ráno je sychravé. Za oknami je ešte tma. Len matne vidím, ako medzi odostrenými žalúziami pravidelne stekajú kvapky vody.

Adrenalín v krvi koluje už pár dni, no naplno sa prejavil až dnes.

Poslednú noc pred mojím veľkým snom.

Poslednú noc pred odchodom z rodného domu v Zelenči.

Poslednú noc pred tým, ako opustím doterajší uponáhľaný život plný vymyslených povinností...

Vyžarujúce teplo z radiátora vynovenej trnavskej stanice, ktorý je umiestnený presne pod tabuľou príchodov vlakov, je príjemné. Pohoda sa mi dostáva do celého tela. Za veľkými presklenými dverami obďaleč stále mrholí, ospalé mraky sa len pomaly tiahnu nad mestom. Počasie je smutné, nepodáva mi pomocnú ruku. No som vďačný, takto ma totiž pripravuje na moju cestu. Nie je predsa možné, aby boli ďalšie štyri týždne krásne a plné slnka a radosti. Prídu aj útrapy, starosti či podobné počasie ako dnes.

Okolo mňa sa mihajú ľudia rôzneho veku. Pár ich zavadí pohľadom o veľký batoh, čo mám položený pri nohách, iní utekajú bez povšimnutia na vlaky do svojich prác či škôl. Periférne vnímam ten monotónny pohyb, no hlavou sa nachádzam v súkromnom inventári. Rýchlo otváram všetky šuplíky v mozgu a kontrolujem, či som nič podstatné nezabudol.

„Synku, nech dobre slúži!“ prihovorí sa mi dedko z trafiky pod schodmi.

V jeho zvráskavených, ale obdivuhodne pevných rukách drží štyri zapaľovače. Posledná vec, čo mi v konečnom sumári chýbala. Mám na výber z rôznych motívov a farieb. O moju priazeň sa bije auto, žena, karta a štvorlístok. Vyberám si ten s autom. Červené fáro na bielom podklade. Zapaľovač založím do vrecka, zaplatím a na rozlúčku s milým dôchodcom ešte zdvihnem ruku a priateľským gestom mu naznačím, že ďakujem.

„Vlak spoločnosti RegioJet zo smeru Bratislava hlavná stanica, ktorý pokračuje smer Vrútky, Liptovský Mikuláš a Kysak, pravidelný príchod šesť-nula-nula, príde k nástupišťu dva, koľaj stosedem,“ hlási notoricky známy ženský hlas.

Je to tu.

Nechávam sa strhnúť vlnou ľudského prúdu, väčšina smeruje tiež na tretie nástupište. Vlak s našimi dvomi miestami rezervovanými vopred by tu mal byť každú chvíľku. Jedno sedadlo čaká na mňa, druhé na Dominiku, moju priateľku, ktorá mi je veľkou oporou v živote a spolupútničkou na ceste.

Dukliansky priesmyk nás už netrpezlivo očakáva, miesto skrvavené čiernou históriou štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia si pýta ďalšie obete. Moje pocity sú rozpoltené, na chrbte cítim ťažký batoh, popruhy sa mi zarezávajú do ramien a tlačia na kľúčne kosti. Vietor na nástupišti rozfukuje husté kvapky dažďa priamo do mojej tváre. Cítim, ako sa mi to všetko dostáva pod kožu.

„Nie je sa čoho báť, Paťo“, uisťuje ma hlas optimistu vo mne.

Snažím sa počúvam len jeho, no upokojujúce múdre slová nahlodávajú ďalšie, iné výkriky z môjho vnútra. Sú to hlasy hovoriace, že ideme do čistého bláznovstva, do zimy, vetra, driny a potu.

„Okrem toho berieš aj frajerku, treba sa o ňu postarať. Ty budeš zodpovedný, keď sa jej niečo stane!“ kričí vo mne pesimista, vnútorný zákerák.

Boj medzi mojimi vnútornými hlasmi ukončuje až ohlušujúce škrípanie vlakových bŕzd.

Konečne!

Rýchlo naskočím do žltej mašiny. Začínam sa uvoľňovať. Príjemné teplo dáva zabudnúť na všetko zlé, čo na mňa vonku poľovalo.

Lístok s rezervačným číslom ma zaviedol ku kupé pre štyroch cestujúcich. Mám miesto pri okne v smere jazdy. Oproti mne sedí mladý párik, dve veľké kožené tašky v úložnom priestore nad hlavami prezrádzajú, že sa chystajú na dovolenku. Luxusne oblečená žena s dlhými blond vlasmi, elegantný mladý muž s ostrými hranami tváre a zbohatlíkmi obľúbená imitácia psa s ružovou mašľou medzi ušami. Dnešná dokonalá rodinka.

Moju pozornosť venujem radšej oknu, obraz sa mi za dažďom premáčaným sklom rozmazáva, no aj tak vidím, ako sa krajinný reliéf mení každým kilometrom. Ubúda rovina, striedajú ju menšie kopčeky a kopce. Sem-tam sa v diaľke vynorí menšia dedinka, blysne vyčnievajúca kostolná veža, či ošarpaná stanica, ktorú len s hukotom a s dvojitým výstražným zatrúbením obchádzame. Dominika nastupuje až v Ružomberku, zatiaľ mi robí spoločnosť len upršaná aprílová panoráma mihajúca sa okolo mňa a čudne naježený havkajúci Jorkšír s jeho pánmi. Je viditeľne rozhodený, asi má posunutú ozdobu na hlave, no hotová tragédia.

Ok. Stačilo.

Vypínam sa z uzimeného aprílového sveta a padám do virtuálnej reality. S Božou pomocou pripojený na vlakovú WiFi sa ponáram do príbehov ľudí, čo cestu úspešne zvládli. Hrubými prstami ťukám do vyhľadávača slovo „cestasnp“. Po minútovom točení zeleného kolieska sa na displeji ukáže zoznam mien. Úspešní majú pri sebe fajky, neúspešní krížiky. Vyberám si hrdinov s fajkami, tí sú mi vzorom. Prekonali sami seba a úspešne dokráčali až do cieľa.

Luxus sediaci čelom ku mne si asi myslí, že som pri najlepšom len čudný, pri najhoršom úplný debil. Dôvod im na to dávam patričný, okrem toho, že som v ich očiach oblečený ako dedinský „sedlák“, ešte aj sedím pohodlne rozvalený na dvoch sedadlách a hlasno sa smejem. Čítam report z Donovál, kde si dvaja chlapi rozhodli postaviť ubytovanie na úpätí veľkej podtatranskej lúky a v noci to trpko oľutovali. Príčina bola zrejmá – keď vám niečo šuchoce a dupe pri stane umiestnenom na území s vysokým výskytom medveďa hnedého, nie je to veru žiadna výhra. Poviedka sa ale končí šťastne, ich vlastná aróma z neskorej fazuľovej večere odplašila všetky zvery široko-ďaleko, a tak sa ráno mohli v kľude pobrať ďalej.

 

Zisťujem, samozrejme, aj podľa reakcií prísediaceho nedobrovoľného publika, že sa asi bavím až priveľa. Spoločne s telefónom teda vypínam aj očný režim. Počúvam zvuk vlakovej súpravy, ako monotónne¸ ale zato v takte vyklepkáva na koľajniciach tú známu železničnú pieseň – tntn... tntn... tntn...

Za zavretými viečkami sa mi ukrýva dobrá nálada, presne takto si to predstavujem. Cestu chcem prežiť len pozitívne, je na mne, či budem pri situáciách v nasledujúcom období vidieť pohár poloplný, alebo poloprázdny.

V meste pod Čebraťom ma z polospánku prebúdza jemná pusa na líce.

„Ahoj, Lišiak, som tu,“ úzkymi, pekne vykrojenými perami mi šepká do ucha nižšie dievča.

Jej tmavoplavé vlasy padajú na moje rameno a z hnedých očí vyžaruje radosť a zdravé pobláznenie. To dievča je Dominika, moja priateľka.

Cesta nám ubieha rýchlo, v Štrbe sa spoza mrakov nenápadne prederie slnko, čarodej, ktorý akoby mávnutím prútika mení šedú nevýraznú krajinu na rozprávkovú zem. Neradujeme sa však dlho. To, že máj je blízky kamarát apríla, nám dokazuje hneď pri výstupe v Kysaku.

Pekné počasie nás v tomto kraji už nadobro opustilo. Krúpy nám bijú do tváre a vietor nás ženie pod strechu malej vlakovej stanice v dedinke, ktorá sa ako jediná na Slovensku môže pýšiť významným železničným uzlom. Končia tu všetky hlavné vlakové spoje ťahajúce sa celou republikou. Ďalej na východ sa ide už len osobnými vlakmi či staršími rýchlovlakmi.

„Ak Boh dá, za sedem dní som tu znova,“ rozmýšľam nahlas, kým sa trápim s navliekaním ochranného obalu proti dažďu na oba ruksaky.

Domča je vyslaná kúpiť lístky do Prešova, kam nás osobný vlak zavezie k autobusu s tabuľkou Svidník. Odtiaľ je na štart už len kúsok.

Hrkotajúci vozeň ťahaný starou lokomotívou sa sťažka pohýna. Stojíme vo väčšej uličke pri záchodoch. Staré dvojkrídlové dvere spájajúce vagóny do seba s hukotom narážajú pri každej zákrute. Medzi sedačkami oplašene behajú dve cigánčatá, ktoré z diaľky okrikuje pohodlne sediaca mamina. Jej zafúľané oblečenie silno kontrastuje so zlatom, ktorým je ovešaná všade, kde sa dá. Hrubé zlaté náramky dopĺňajú rovnako drahé prstene. Pravdepodobne vajdova žena.

Hneď na výstupišti nás chytá prvá dávka stresu. Autobus nám ide za osem minút, no my nemáme potuchy odkiaľ. Stopujem prvého chalaniska ktorý nám  v sekunde vysvetlí, kadiaľ je to najbližšie na našu zastávku. Rozbehneme sa teda ku bielej budove prešovskej železnice. Očami hľadám dvere s nápisom VÝCHOD. Za nimi by sme mali nájsť náš spoj.

„Aha, tam!“ poviem a ukazujem na staré schodisko, ktoré ústi do ulice. Automaticky skontrolujem digitálny čas na mojich hodinkách. Máme štyri minúty.

Upachtení a vynervovaní dochádzame k vodičovi autobusu, ktorý už nedočkavo stúpa na plyn. Batohy hádžeme do batožinového priestoru a meníme vlakovú dopravu za pohon na štyroch kolesách. Cesta vedie cez menšie aj väčšie dedinky. Ulice sú prázdne a nechodí ani veľa áut. Dažďom rozmáčaná krajina mi príde neveselá.

Až vo Svidníku začínam chápať, prečo dostal Kotleba vo voľbách toľko voličských hlasov. Po celom meste sú rozmiestnené skupinky hlučných mladých Rómov. Ku cti im slúži, že idú pravdepodobne zo školy, k hane zase ich správanie. Po stanici sa naháňajú, hádžu po sebe kamene a používajú také slová, ktoré som sa ja naučil až v neskorej puberte.

Hrkotajúca obluda s nápisom Vyšný Komárnik prichádza k nám. Síce sme tu boli prví, v rade na lístky stojíme poslední spoločne s dvomi dôchodcami. Podľa reči asi rusínskeho pôvodu. Pred nami sa ťahá dlhá rada rómskych detvákov, hlasno sa prekrikujú a strkajú jeden pred druhého. Každý chce byť v autobuse prvý. Situácia sa stabilizuje, až keď zastavujeme v Hunkovciach. Za malou dedinkou sa nachádza ich osada. Keď sa zase pohneme, ovzdušie sa mení. Mám pocit, akoby samotný stroj s úľavou vydýchol.

Ďalej sa vezieme už len štyria. Míňame Krajnú Poľanu, kde nás opúšťa starý párik. Pri prechode cez posledné dediny v autobuse osamievame.

Chytím Dominiku za ruku, pozriem jej do očí a poviem: „Líška, začíname.“

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Slovensko ničí lowcostová mentalita. Kedy s tým niečo urobíme?

Atmosféra nedôstojných príjmov a života nás ničí, z nej pramenia spoločenské nedorozumenia.

EKONOMIKA

Futej predáva strojárne v Detve, keď SNS chystá výrobu transportérov

Oslovili záujemcov z Česka a Slovenska.

DOMOV

Pavol Rusko s náramkom ďaleko nezájde

Je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.


Už ste čítali?